Vynáška na Téryho chatu




Aj v takomto počasí nosiči vynášajú.

Aj v takomto počasí nosiči vynášajú.

Tento príbeh sa odohral pred dvomi rokmi. Za tú dobu som si nejak nenašiel čas na jeho publikovanie. Teraz – pri príležitosti vydania knihy Tatranskí nosiči (607 x) sa mi to zdá celkom vhodné. Je už len vecou náhody, že sa to odohráva skoro na deň presne. Na vlastnej koži som zažil podmienky v akých sa z času na čas ocitnú týto tatranskí šerpovia len pre to, aby bolo v chatách všetko to čo treba pre nás – bežných turistov.

10. 6. 2006 som sa vydal na výlet do hôr – konkrétne na Téryho chatu (369 x) do Malej studenej doliny. Vlastne mi to navrhol dobrý kamarát Stano Javorský, ktorý tu od novembra 2005 robí vynášky. Výlet mal viacero dôvodov. Prioritu mal samozrejme architektonický prieskum chaty, ktorú navrhol architekt Gedeon Majunke. Nebol som tam už dobrých 10 rokov a tak ma s odstupom času zaujímal jej stav. Druhým dôvodom bol plánovaný rozhovor s vysokohorským nosičom pre TatryBlog, ktorý som už dlhšiu dobu plánoval. No a tretí dôvod bol prostý. Pohyb na čerstvom vzduchu, ktorý mi pri mojom sedavom zamestnaní chýba.

Vyrážali sme z Novej Lesnej. Z priloženej fotodokumentácie je zrejmé, že v miestach nášho cieľa nie je práve ideálne počasie. Vynáška sa ale odložiť nedala a ja som si večer pred cestou povedal, že idem aj keby fúriky padali. Bolo to nezodpovedné rozhodnutie a nikdy to tak nerobte! Do Starého Smokovca sme sa doviezli električkou krátko pred siedmou. Lanovka na Hrebienok nám ušla tesne pred nosom a my sme stúpali hore pešo. S tým som nepočítal. Na Hrebienku sme boli niečo pred ôsmou. Stano si pobalil vynášku (asi 10 pecňov chleba, a dva tucty nápojov v plastových fľašiach) a o 8.15 h sme vyrazili na cestu. Nosič s krosnami (30-40 kg), ja s fotoaparátom (0,5 Kg) ;-). V ten deň sa konal aj Memoriál Juraja Petranského tzv. Nosičská stovka na Zamkovského chatu (406 x) a tak sme cestou stretli viacerých nosičov. Medzi nimi nechýbal samozrejme Jožo Kubáni (niekde bude aj na fotke).

Pôvodne som sa cestou chcel so Stanom o tejto dobrovoľnej činnosti rozprávať, ale veľmi rýchlo som pochopil, že pri výstupe s krosnami nie je také jednoduché hovoriť – a tak som sa postupne obmedzil na vlastné monológy až kým mi nedošiel dych. Celkom som stíchol, mlčky stúpal a pri tom kontemploval. Krása všade naokolo ma inšpirovala. Zrejme sa do podobného stavu dostáva v Tatrách väčšina turistov. Stano sa pravdepodobne podobným spôsobom dostal k písaniu básní. Takto mlčky sme stúpali až do miest kde sa končí pásmo kosodreviny. Sme asi 200-300 m nad Zamkovského chatou – stratilo sa nám slniečko a poletuje krásne sneh. Vstupujeme do pásma zimnej krajiny plnej snehu, ľadu, vetra a lavín. Cez jednu práve prechádzame. Má niekoľko dní. Prekryla široký úsek chodníka. V podobnej zahynul Stanov predchodca – Juraj Petranský v roku 2000. Čím sme boli vyššie tým viac fúkalo a snežilo. V Tatrách sa to stáva aj 10. júna (!). Každým metrom sa besnenie počasia stupňovalo. Sneh nám vo vetre bodal do tváre ako ihly. Nebolo možné hľadieť dopredu len pod nohy. Tu sme videli ako veľmi rýchlo sa strácali naše stopy. Akoby sme tam ani nikdy nešli. Cestu určoval Stano len po pamäti. Sneh rýchlo pribúdal, miestami sme sa zaborili až po kolená. Chvíľami som mal naozaj strach. Bol problém udržať sa na nohách a to som niesol iba fotoaparát! Adrenalín stúpal. Posledných dvesto metrov bolo azda najhorších. Vyčerpaní sme v závetrí nejakých skál oddychovali.
Konečne obrysy chaty. Odľahlo mi.
V chate sme rozmŕzali a dehydrovaní dopĺňali tekutiny. Cesta nám trvala 3,5 hodiny. Ja som sa snažil získať od chatárov čo najviac informácií o chate. S konštatovaním, že z pôvodnej stavby ostali len obvodové múry sme sa vydali nadol. Niekedy nabudúce tu o chate napíšem viac. Jednoducho na rozhovor so Stanom nejak zas nevyšlo. Snáď cestou dole. Lenže pár metrov od chaty ma tak rozbolel štvorhlavý stehenný sval ľavej nohy, že ma úplne prešla chuť na akýkoľvek rozhovor a zatínal som zuby pomaly pri každom kroku. Dole sa medzičasom rozpršalo a fotoaparát som už nemal chuť vyberať.
Niečo som sa ale predsa len od Stana dozvedel. V horách hľadá pokoj, ticho na premýšľanie a formulovanie vlastných myšlienok. Snáď aj to prispelo k napísaniu jeho básnickej zbierky, ktorá vyšla v roku 2006 pod názvom „Čakanie na nič„.

HORY

Kdesi v dávne
vyrástli ste
ako kvet,
očarili mnoho očí,

i pre moje
by bez vás
zostal prázdny svet,
ten nádherný pocit.
…………………………..
Čakanie na nič /2006

Stano Javorský, *1986, študent učiteľstva na TU, vynáša od novembra 2005



Views Counter v.0.10 čítané 29049 -krát od 5758 čitateľov

Príbuzné články

Bez komentárov

Pridaj komentár

Vaša E-adresa nebude zverejnená.Vyžadované polia sú označené *