tatryblog.sk

Aj v takomto počasí nosiči vynášajú.

Tento prí­beh sa odo­hral pred dvomi rokmi. Za tú dobu som si nejak nena­šiel čas na jeho pub­li­ko­va­nie. Teraz — pri prí­le­ži­tosti vyda­nia knihy Tatranskí nosiči (291 x) sa mi to zdá cel­kom vhodné. Je už len vecou náhody, že sa to odo­hráva skoro na deň presne. Na vlast­nej koži som zažil pod­mienky v akých sa z času na čas ocitnú týto tatranskí šer­po­via len pre to, aby bolo v cha­tách všetko to čo treba pre nás — bež­ných turistov.

10. 6. 2006 som sa vydal na výlet do hôr — kon­krétne na Téryho chatu (85 x) do Malej stu­de­nej doliny. Vlastne mi to navrhol dobrý kama­rát Stano Javor­ský, ktorý tu od novem­bra 2005 robí vynášky. Výlet mal via­cero dôvo­dov. Pri­oritu mal samoz­rejme archi­tek­to­nický pries­kum chaty, ktorú navrhol archi­tekt Gedeon Majunke. Nebol som tam už dob­rých 10 rokov a tak ma s odstu­pom času zau­jí­mal jej stav. Dru­hým dôvo­dom bol plá­no­vaný roz­ho­vor s vyso­ko­hor­ským nosi­čom pre Tat­ryB­log, ktorý som už dlh­šiu dobu plá­no­val. No a tretí dôvod bol prostý. Pohyb na čerstvom vzdu­chu, ktorý mi pri mojom seda­vom zamest­naní chýba.

Vyrá­žali sme z Novej Les­nej. Z pri­lo­že­nej foto­do­ku­men­tá­cie je zrejmé, že v mies­tach nášho cieľa nie je práve ide­álne poča­sie. Vynáška sa ale odlo­žiť nedala a ja som si večer pred ces­tou pove­dal, že idem aj keby fúriky padali. Bolo to nezod­po­vedné roz­hod­nu­tie a nikdy to tak nerobte! Do Sta­rého Smo­kovca sme sa doviezli elek­trič­kou krátko pred sied­mou. Lanovka na Hre­bie­nok nám ušla tesne pred nosom a my sme stú­pali hore pešo. S tým som nepo­čí­tal. Na Hre­bienku sme boli niečo pred ôsmou. Stano si poba­lil vynášku (asi 10 pec­ňov chleba, a dva tucty nápo­jov v plas­to­vých fľa­šiach) a o 8.15 h sme vyra­zili na cestu. Nosič s kros­nami (30−40 kg), ja s foto­apa­rá­tom (0,5 Kg) ;-). V ten deň sa konal aj Memo­riál Juraja Petrans­kého tzv. Nosičská stovka na Zamkov­ského chatu (102 x) a tak sme ces­tou stretli via­ce­rých nosi­čov. Medzi nimi nechý­bal samoz­rejme Jožo Kubáni (nie­kde bude aj na fotke).

Pôvodne som sa ces­tou chcel so Sta­nom o tejto dob­ro­voľ­nej čin­nosti roz­prá­vať, ale veľmi rýchlo som pocho­pil, že pri výstupe s kros­nami nie je také jed­no­du­ché hovo­riť — a tak som sa postupne obme­dzil na vlastné mono­lógy až kým mi nedo­šiel dych. Cel­kom som stí­chol, mlčky stú­pal a pri tom kon­tem­plo­val. Krása všade naokolo ma inšpi­ro­vala. Zrejme sa do podob­ného stavu dostáva v Tat­rách väč­šina turis­tov. Stano sa prav­de­po­dobne podob­ným spô­so­bom dostal k písa­niu básní. Takto mlčky sme stú­pali až do miest kde sa končí pásmo koso­dre­viny. Sme asi 200–300 m nad Zamkov­ského cha­tou — stra­tilo sa nám slniečko a pole­tuje krásne sneh. Vstu­pu­jeme do pásma zim­nej kra­jiny plnej snehu, ľadu, vetra a lavín. Cez jednu práve pre­chá­dzame. Má nie­koľko dní. Pre­kryla široký úsek chod­níka. V podob­nej zahy­nul Sta­nov pred­chodca — Juraj Petranský v roku 2000. Čím sme boli vyš­šie tým viac fúkalo a sne­žilo. V Tat­rách sa to stáva aj 10. júna (!). Kaž­dým met­rom sa bes­ne­nie poča­sia stup­ňo­valo. Sneh nám vo vetre bodal do tváre ako ihly. Nebolo možné hľa­dieť dopredu len pod nohy. Tu sme videli ako veľmi rýchlo sa strá­cali naše stopy. Akoby sme tam ani nikdy nešli. Cestu určo­val Stano len po pamäti. Sneh rýchlo pri­bú­dal, mies­tami sme sa zabo­rili až po kolená. Chví­ľami som mal naozaj strach. Bol prob­lém udr­žať sa na nohách a to som nie­sol iba foto­apa­rát! Adre­na­lín stú­pal. Posled­ných dve­sto met­rov bolo azda naj­hor­ších. Vyčer­paní sme v závetrí neja­kých skál oddy­cho­vali.
Konečne obrysy chaty. Odľahlo mi.
V chate sme roz­mŕ­zali a dehyd­ro­vaní dopĺňali teku­tiny. Cesta nám trvala 3,5 hodiny. Ja som sa sna­žil zís­kať od cha­tá­rov čo naj­viac infor­má­cií o chate. S kon­šta­to­va­ním, že z pôvod­nej stavby ostali len obvo­dové múry sme sa vydali nadol. Nie­kedy nabu­dúce tu o chate napí­šem viac. Jed­no­du­cho na roz­ho­vor so Sta­nom nejak zas nevyšlo. Snáď ces­tou dole. Lenže pár met­rov od chaty ma tak roz­bo­lel štvor­hlavý ste­henný sval ľavej nohy, že ma úplne pre­šla chuť na aký­koľ­vek roz­ho­vor a zatí­nal som zuby pomaly pri kaž­dom kroku. Dole sa medzi­ča­som roz­pr­šalo a foto­apa­rát som už nemal chuť vybe­rať.
Niečo som sa ale predsa len od Stana dozve­del. V horách hľadá pokoj, ticho na pre­mýš­ľa­nie a for­mu­lo­va­nie vlast­ných myš­lie­nok. Snáď aj to pris­pelo k napí­sa­niu jeho bás­nic­kej zbierky, ktorá vyšla v roku 2006 pod náz­vom “Čaka­nie na nič”.

HORY

Kdesi v dávne
vyrástli ste
ako kvet,
oča­rili mnoho očí,

i pre moje
by bez vás
zostal prázdny svet,
ten nád­herný pocit.
.….….….….….….….…
Čaka­nie na nič /2006

Stano Javor­ský, *1986, štu­dent uči­teľ­stva na TU, vynáša od novem­bra 2005

čítané 5543 –krát od 1377 čitateľov