Dušan Samo Jurkovič – 140 rokov od narodenia

Dušan Samo Jurkovič, stanice lanovky Dušan Samo Jurkovič, stanice lanovky: Skalnaté Pleso Naozaj je to už 140 rokov kedy sa narodil tento významný – pán architekt. Pri tejto príležitosti vychádza v najnovšom 16. čísle Tatranského dvojtýždenníka článok s nadpisom „Jurkovič – symbol národného charakteru„. Je to vlastne taký stručný rozhovor, ktorý sme viedli s redaktorkou Luciou Petrasovou o odkaze Jurkoviča pre dnešnú dobu. Celý článok si môžete prečítať aj v nasledujúcich riadkoch:

Jurkovič – symbol národného charakteru O niekoľko dní, v stredu 23. augusta si pripomenieme 140. výročie narodenia Dušana Sama Jurkoviča (1868 – 1947), ktorého architektonické diela považujeme, a právom, za kultúrne dedičstvo celého národa. Nedá sa niekoľkými riadkami obsiahnuť Jurkovičov prístup k dielu a tým aj jeho odkaz generáciám nastupujúcich architektov. Môžeme si však pripomenúť vplyv jeho tvorby na architektúru vo Vysokých Tatrách, funkcionalitu „jeho“ budov a jeho myšlienkový vklad, ktorým tak ovplyvnil nielen dianie vo Vysokých Tatrách, na Slovenku, ba aj v Čechách. Túto neprehliadnuteľnú postavu dejín architektúry na Slovensku nám pomohol priblížiť jeden z najpovolanejších, akademický architekt Tomáš Bujna (autor blogu o Vysokých Tatrách – TATRYBLOG.SK).

Dušan Samo Jurkovič, stanice lanovky Dušan Samo Jurkovič, stanice lanovky: Štart, Tatranská Lomnica, Lomnický štít

Pán Bujna, vari najznámejším dielom veľmi agilného architekta Dušana Jurkoviča je Mohyla M. R. Štefánika na Bradle. Starší Tatranci si pamätajú budovu tatranského technického skvostu, visutej lanovky. Nie každý vie, že autorom projektu na budovu jej údolnej stanice v Tatranskej Lomnici a napokon aj ostatných budov lanovky – je práve Jurkovič. V čom bola unikátna?

„Táto lanovka bola v mnohých porovnaniach s lanovkami Európy rekordná. Bola najdlhšou lanovkou bez prestupovania (4120 m), najdlhšou lanovkou s jedným prestupovaním (5792 m) a prekonávala najväčšiu relatívnu výšku (1736 m). Mala tiež najväčšie rozpätie medzi stožiarmi (Skalnaté Pleso – Lomnický štít) a na tú dobu bola najrýchlejšia (6 m/s). V dobe svojho vzniku bola odborníkmi z cudziny najvyššie hodnotená v porovnaní s jej konkurenciou v celej Európe. Projekt vznikol v rokoch 1936-37, jeho realizácia 1937-38. Jurkovič navrhol stavebné projekty, technické detaily (podľa dispozícií fy Wiesner v Chrudimi) a návrhy vnútorného zariadenia. Ide o objekty údolnej stanice v Tatranskej Lomnici, medzistanice Štart, stanice Skalnaté Pleso (doplnená o hotel – oproti návrhom Jurkoviča – čo sa mu veľmi nepáčilo) a stanica Lomnický štít.“

Aký odkaz zanechal svojim architektonickým prístupom k tvorbe dnešným architektom?

„Zanechal veľmi dôležitý odkaz, na ktorý v dnešnej dobe mnohí, a nielen architekti, zabúdajú. Okrem pokory a úcty k práci predošlých pokolení je to určitá pridaná hodnota, ktorú u nás zahraniční návštevníci hľadajú. Mohli by sme to nazvať jednoducho „exotikou“. Teda niečo, čo je charakteristické pre našu krajinu. Jurkovič zakomponoval do svojej architektúry slovenské ľudové umenie. Neskôr to bolo pomenované ako národný sloh. Teda niečo, čo je vlastné len slovenskému národu – národný charakter. Tým je a bude Jurkovič pre zahraničie vždy zaujímavý. Svedčí o tom aj fakt, že najvyššie ocenenie, ktoré je každoročne udeľované architektom – nesie práve jeho meno. Jurkovič sa venoval aj pamiatkovej starostlivosti. Najpočetnejšiu skupinu v jeho tvorbe tvoria pomníky a pamätníky (Halič).“

Kto to vlastne Dušan Samo Jurkovič bol?

„Bol to architekt, ktorý v živote a diele vždy reagoval živo a citlivo na národnosť a štátnosť… Dušan Jurkovič pochádza z Turej Lúky (pri Myjave), architektúru študoval vo Viedni. V roku 1947 bol vymenovaný za národného umelca. Na sklonku života sa venoval aj publikačnej činnosti.“ Ktoré z jeho diel (a z akého dôvodu) sa právom považuje za unikát? „Jurkovič je taký fenomén, že všetky jeho diela bez rozdielu obdivujeme. Vysoké Tatry majú to šťastie, že tu zanechal svoj rukopis hneď v niekoľkých stavbách visutej lanovky. V blízkom okolí ďalej rekonštruoval kaštieľ v Spišskom Štiavniku – bývalé letné sídlo spišských biskupov. Vyhorelo 27. mája 1927 a v roku 1929 bol kaštieľ obnovený. Stavbu realizoval (nedocenený) Jozef Šašinka z Popradu podľa návrhu Jurkoviča. K jeho najvážnejším dielam sa radí mohyla M.R.Štefánika na Bradle (1919-1926). Je to príklad dokonalého a citlivého posadenia architektúry v krajine. V Čechách je potom veľmi známy komplex budov v Luhačoviciach z rokov 1902-1904 a na Radhošti (1898-1899). Kto tieto stavby pozná, určite bude súhlasiť s tým, že Jurkoviča nazývame „básnikom dreva“. Jeho stavby v Tatrách pochádzajú z neskoršieho tvorivého obdobia, kedy už pracuje s drevom menej. Aj špeciálna funkcia objektov a ich poloha si vyžadovala pevnejšie stavebné materiály. Z nerealizovaných návrhov treba uviesť jeho dva návrhy kostola na Štrbskom Plese z roku 1937. Pozadie tohto zámeru nepoznám, ale je veľká škoda, že nedošlo k ich realizácii.“

Cena Dušana Jurkoviča, udeľovaná Zväzom slovenských architektov, sa za rok 1971 ušla Pavlovi Merjavému za projekt Múzea Tanapu v Tatranskej Lomnici. Aký je Váš pohľad na súčasnú architektúru vo Vysokých Tatrách? Ktoré z diel by si zaslúžilo, alebo naopak vôbec nezaslúžilo takúto poctu?

„Architektúra ide vždy „ruka v ruke“ s politikou. Po politických zmenách koncom 80-tych rokov nastali obrovské tlaky na výstavbu v tomto území. Prispelo k tomu aj nešťastné rozhodnutie minulého režimu – 30- ročná stavebná uzávera. Deficit bytov vyústil do stavebného boomu, ktorý akoby stále nemal konca. Mladé rodiny odchádzali do podtatranských miest a dedín. Tým pádom v Tatrách zostali len starí ľudia. Na ich miesta sa tlačia ekonomicky silnejšie vrstvy. Dopyt je taký veľký, že sa rozbehla výstavba tzv. apartmánových domov, ktoré pre svoje uplatnenie využívajú všetky medzery v zákonoch. Z príkladov zo zahraničia dnes už vieme, že toto nie je dobré riešenie pre mestá, obce a už vôbec nie pre dediny. Všetko je v rukách samospráv a tam nie vždy rozhodujú odborníci. Vodou na mlyn v Tatrách je aj zatiaľ stále neschválený ÚP mesta. Ale aby som sa vrátil k druhej časti otázky… V Tatrách je poslednou dobou viac nepodarených stavieb ako tých vydarených. Mnohé pekné stavby boli zdevastované megalomanskými prestavbami. Vytráca sa tu komorné prostredie kúpeľného mesta. Vytráca sa to špecifické – charakteristické pre architektúru vo Vysokých Tatrách. Z tých šťastných riešení by som upozornil na novú budovu riaditeľstva HZS v Hornom Smokovci. Naopak nešťastným riešením hodnotím chaoticky rozpínajúcu sa výstavbu vedľa obchodného domu.“

Kam asi sa uberá súčasná, dá sa to tak nazvať – tatranská architektúra? Mal by z jej smerovania radosť, napríklad Dušan Jurkovič?

„Nehovoríme o popradskej, kežmarskej a pod. teda ani „tatranská architektúra“ tu nie je celkom na mieste. Ja som si zvykol hovoriť architektúra na území Vysokých Tatier. Tá má určité špecifiká – iné ako tá v Poprade resp. Kežmarku. No a uberá sa zatiaľ presne tam, kam potrebujú investori – novodobí zakladatelia, poháňaní vidinou obrovských zárobkov a neberú pri tom ohľad na fakt, že toto územie má aj iné hodnoty. A kým mesto nebude mať v rukách fungujúcu legislatívu, tak si budú svoje nároky len stupňovať. Toto isté sa deje aj vo všetkých podtatranských dedinách. Po podobných aktivitách v podhorských mestečkách Moravy zostávajú opustené mŕtve novodobé nepekné víkendové sídliská…“

Views Counter v.0.10 čítané 39906 -krát od 7120 čitateľov

Related Post

Bez komentárov

Pridaj komentár

Vaša E-adresa nebude zverejnená.Vyžadované polia sú označené *