tatryblog.sk

Dušan Samo Jur­ko­vič, sta­nice lanovky: Skal­naté Pleso
Naozaj je to už 140 rokov kedy sa naro­dil tento významný — pán archi­tekt. Pri tejto prí­le­ži­tosti vychá­dza v naj­nov­šom 16. čísle Tatrans­kého dvoj­týž­den­níka člá­nok s nad­pi­som “Jur­ko­vič – sym­bol národ­ného cha­rak­teru”. Je to vlastne taký stručný roz­ho­vor, ktorý sme viedli s redak­tor­kou Luciou Petra­so­vou o odkaze Jur­ko­viča pre dnešnú dobu. Celý člá­nok si môžete pre­čí­tať aj v nasle­du­jú­cich riadkoch:

Jur­ko­vič – sym­bol národ­ného cha­rak­teru
O nie­koľko dní, v stredu 23. augusta si pri­po­me­nieme 140. výro­čie naro­de­nia Dušana Sama Jur­ko­viča (1868 – 1947), kto­rého archi­tek­to­nické diela pova­žu­jeme, a prá­vom, za kul­túrne dedič­stvo celého národa. Nedá sa nie­koľ­kými riad­kami obsiah­nuť Jur­ko­vi­čov prí­stup k dielu a tým aj jeho odkaz gene­rá­ciám nastu­pu­jú­cich archi­tek­tov. Môžeme si však pri­po­me­núť vplyv jeho tvorby na archi­tek­túru vo Vyso­kých Tat­rách, fun­kci­ona­litu „jeho“ budov a jeho myš­lien­kový vklad, kto­rým tak ovplyv­nil nie­len dia­nie vo Vyso­kých Tat­rách, na Slo­venku, ba aj v Čechách.
Túto nepre­hliad­nu­teľnú postavu dejín archi­tek­túry na Slo­ven­sku nám pomo­hol pri­blí­žiť jeden z naj­po­vo­la­nej­ších, aka­de­mický archi­tekt Tomáš Bujna (autor blogu o Vyso­kých Tat­rách — TATRYBLOG.SK).

Dušan Samo Jur­ko­vič, sta­nice lanovky: Štart, Tatranská Lom­nica, Lom­nický štít

Pán Bujna, vari naj­zná­mej­ším die­lom veľmi agil­ného archi­tekta Dušana Jur­ko­viča je Mohyla M. R. Šte­fá­nika na Bradle. Starší Tat­ranci si pamä­tajú budovu tatrans­kého tech­nic­kého skvostu, visu­tej lanovky. Nie každý vie, že auto­rom pro­jektu na budovu jej údol­nej sta­nice v Tatrans­kej Lom­nici a napo­kon aj ostat­ných budov lanovky – je práve Jur­ko­vič. V čom bola unikátna?

„Táto lanovka bola v mno­hých porov­na­niach s lanov­kami Európy rekordná. Bola naj­dl­h­šou lanov­kou bez pre­stu­po­va­nia (4120 m), naj­dl­h­šou lanov­kou s jed­ným pre­stu­po­va­ním (5792 m) a pre­ko­ná­vala naj­väč­šiu rela­tívnu výšku (1736 m). Mala tiež naj­väč­šie roz­pä­tie medzi sto­žiarmi (Skal­naté Pleso – Lom­nický štít) a na tú dobu bola naj­rých­lej­šia (6 m/s). V dobe svojho vzniku bola odbor­níkmi z cudziny naj­vyš­šie hod­no­tená v porov­naní s jej kon­ku­ren­ciou v celej Európe. Pro­jekt vzni­kol v rokoch 1936–37, jeho rea­li­zá­cia 1937–38. Jur­ko­vič navrhol sta­vebné pro­jekty, tech­nické detaily (podľa dis­po­zí­cií fy Wies­ner v Chru­dimi) a návrhy vnú­tor­ného zaria­de­nia. Ide o objekty údol­nej sta­nice v Tatrans­kej Lom­nici, medzis­ta­nice Štart, sta­nice Skal­naté Pleso (dopl­nená o hotel — oproti návrhom Jur­ko­viča – čo sa mu veľmi nepá­čilo) a sta­nica Lom­nický štít.“

Aký odkaz zane­chal svo­jim archi­tek­to­nic­kým prí­stu­pom k tvorbe dneš­ným architektom?

„Zane­chal veľmi dôle­žitý odkaz, na ktorý v dneš­nej dobe mnohí, a nie­len archi­tekti, zabú­dajú. Okrem pokory a úcty k práci pre­doš­lých poko­lení je to určitá pri­daná hod­nota, ktorú u nás zahra­niční náv­štev­níci hľa­dajú. Mohli by sme to nazvať jed­no­du­cho „exo­ti­kou“. Teda niečo, čo je cha­rak­te­ris­tické pre našu kra­jinu. Jur­ko­vič zakom­po­no­val do svo­jej archi­tek­túry slo­ven­ské ľudové ume­nie. Neskôr to bolo pome­no­vané ako národný sloh. Teda niečo, čo je vlastné len slo­ven­skému národu – národný cha­rak­ter. Tým je a bude Jur­ko­vič pre zahra­ni­čie vždy zau­jí­mavý. Svedčí o tom aj fakt, že naj­vyš­šie oce­ne­nie, ktoré je kaž­do­ročne ude­ľo­vané archi­tek­tom – nesie práve jeho meno. Jur­ko­vič sa veno­val aj pamiat­ko­vej sta­rost­li­vosti. Naj­po­čet­nej­šiu sku­pinu v jeho tvorbe tvo­ria pom­níky a pamät­níky (Halič).“

Kto to vlastne Dušan Samo Jur­ko­vič bol?

„Bol to archi­tekt, ktorý v živote a diele vždy rea­go­val živo a cit­livo na národ­nosť a štát­nosť… Dušan Jur­ko­vič pochá­dza z Turej Lúky (pri Myjave), archi­tek­túru štu­do­val vo Viedni. V roku 1947 bol vyme­no­vaný za národ­ného umelca. Na sklonku života sa veno­val aj pub­li­kač­nej čin­nosti.“
Ktoré z jeho diel (a z akého dôvodu) sa prá­vom pova­žuje za uni­kát?
„Jur­ko­vič je taký feno­mén, že všetky jeho diela bez roz­dielu obdi­vu­jeme. Vysoké Tatry majú to šťas­tie, že tu zane­chal svoj ruko­pis hneď v nie­koľ­kých stav­bách visu­tej lanovky. V blíz­kom okolí ďalej rekon­štru­oval kaš­tieľ v Spiš­skom Štiav­niku – bývalé letné sídlo spiš­ských bis­ku­pov. Vyho­relo 27. mája 1927 a v roku 1929 bol kaš­tieľ obno­vený. Stavbu rea­li­zo­val (nedo­ce­nený) Jozef Šašinka z Pop­radu podľa návrhu Jur­ko­viča. K jeho naj­váž­nej­ším die­lam sa radí mohyla M.R.Štefánika na Bradle (1919−1926). Je to prí­klad doko­na­lého a cit­li­vého posa­de­nia archi­tek­túry v kra­jine. V Čechách je potom veľmi známy kom­plex budov v Luha­čo­vi­ciach z rokov 1902–1904 a na Rad­hošti (1898−1899). Kto tieto stavby pozná, určite bude súhla­siť s tým, že Jur­ko­viča nazý­vame „bás­ni­kom dreva“. Jeho stavby v Tat­rách pochá­dzajú z neskor­šieho tvo­ri­vého obdo­bia, kedy už pra­cuje s dre­vom menej. Aj špe­ciálna fun­kcia objek­tov a ich poloha si vyža­do­vala pev­nej­šie sta­vebné mate­riály. Z nere­a­li­zo­va­ných návrhov treba uviesť jeho dva návrhy kos­tola na Štr­b­skom Plese z roku 1937. Poza­die tohto zámeru nepo­znám, ale je veľká škoda, že nedošlo k ich realizácii.“

Cena Dušana Jur­ko­viča, ude­ľo­vaná Zvä­zom slo­ven­ských archi­tek­tov, sa za rok 1971 ušla Pav­lovi Mer­ja­vému za pro­jekt Múzea Tanapu v Tatrans­kej Lom­nici. Aký je Váš pohľad na súčasnú archi­tek­túru vo Vyso­kých Tat­rách? Ktoré z diel by si zaslú­žilo, alebo naopak vôbec neza­slú­žilo takúto poctu?

„Archi­tek­túra ide vždy „ruka v ruke“ s poli­ti­kou. Po poli­tic­kých zme­nách kon­com 80-tych rokov nastali obrov­ské tlaky na výstavbu v tomto území. Pris­pelo k tomu aj nešťastné roz­hod­nu­tie minu­lého režimu – 30– ročná sta­vebná uzá­vera. Defi­cit bytov vyús­til do sta­veb­ného boomu, ktorý akoby stále nemal konca. Mladé rodiny odchá­dzali do pod­ta­trans­kých miest a dedín. Tým pádom v Tat­rách zostali len starí ľudia. Na ich miesta sa tla­čia eko­no­micky sil­nej­šie vrstvy. Dopyt je taký veľký, že sa roz­behla výstavba tzv. apart­má­no­vých domov, ktoré pre svoje uplat­ne­nie využí­vajú všetky medzery v záko­noch. Z prí­kla­dov zo zahra­ni­čia dnes už vieme, že toto nie je dobré rie­še­nie pre mestá, obce a už vôbec nie pre dediny. Všetko je v rukách samospráv a tam nie vždy roz­ho­dujú odbor­níci. Vodou na mlyn v Tat­rách je aj zatiaľ stále nes­chvá­lený ÚP mesta. Ale aby som sa vrá­til k dru­hej časti otázky… V Tat­rách je posled­nou dobou viac nepo­da­re­ných sta­vieb ako tých vyda­re­ných. Mnohé pekné stavby boli zde­vas­to­vané mega­lo­man­skými pre­stav­bami. Vytráca sa tu komorné pro­stre­die kúpeľ­ného mesta. Vytráca sa to špe­ci­fické – cha­rak­te­ris­tické pre archi­tek­túru vo Vyso­kých Tat­rách. Z tých šťast­ných rie­šení by som upo­zor­nil na novú budovu ria­di­teľ­stva HZS v Hor­nom Smo­kovci. Naopak nešťast­ným rie­še­ním hod­no­tím cha­oticky roz­pí­na­júcu sa výstavbu vedľa obchod­ného domu.“

Kam asi sa uberá súčasná, dá sa to tak nazvať — tatranská archi­tek­túra? Mal by z jej sme­ro­va­nia radosť, naprí­klad Dušan Jurkovič?

„Neho­vo­ríme o pop­rad­skej, kež­mar­skej a pod. teda ani „tatranská archi­tek­túra“ tu nie je cel­kom na mieste. Ja som si zvy­kol hovo­riť archi­tek­túra na území Vyso­kých Tatier. Tá má určité špe­ci­fiká – iné ako tá v Pop­rade resp. Kež­marku. No a uberá sa zatiaľ presne tam, kam potre­bujú inves­tori – novo­dobí zakla­da­te­lia, pohá­ňaní vidi­nou obrov­ských zárob­kov a neberú pri tom ohľad na fakt, že toto úze­mie má aj iné hod­noty. A kým mesto nebude mať v rukách fun­gu­júcu legis­la­tívu, tak si budú svoje nároky len stup­ňo­vať. Toto isté sa deje aj vo všet­kých pod­ta­trans­kých dedi­nách. Po podob­ných akti­vi­tách v pod­hor­ských mes­teč­kách Moravy zostá­vajú opus­tené mŕtve novo­dobé nepekné víken­dové síd­liská…“

čítané 9126 –krát od 2403 čitateľov