tatryblog.sk

Meno Hoepf­ner dnes vo Vyso­kých Tat­rách pozná málo­kto. Pri­po­mína ho hádam len jaz­zová kavia­reň v hoteli Smo­ko­vec — pôvodne Hoepf­ne­rov dom. Kto to bol a čo všetko pre roz­voj Vyso­kých Tatier uro­bil sa v skratke dočí­tate na nasle­du­jú­cich riadkoch…

V prvom rade si urobme poria­dok v menách:

• Gus­táv Hoepf­ner st. — obchod­ník, hos­po­dár­sky pra­cov­ník, redak­tor časo­pisu Zip­ser Bote
  (*20.12.1833 Annaberg-Buchholz, Nemecko / +31.10.1900 Vie­deň — pocho­vaný v Levoči)
  1860 — obchod­ník v Spiš­skom Pod­hradí
  1864 — obchod­ník v Spiš­skej Novej Vsi
  vie­dol Zip­ser Cre­dit Bank
• Quido Hoepf­ner — archi­tekt a sta­vi­teľ
  (*23.8.1868 Spiš­ské Pod­hra­die / +26.2.1945 Buda­pešť)
  1891 — dip­lom na Vyso­kej škole tech­nic­kej v Buda­pešti — štu­do­val architektúru
• Gus­táv Hoepf­ner ml. — ban­kár, prie­my­sel­ník, náro­do­hos­po­dár a milov­ník Tatier
  (*12.4.1872 Levoča / + 8.4.1932 Budapešť)
• Elza Hoepf­ner — pod­rob­nosti neznáme…

Gus­táv Hoepf­ner st. sa naro­dil v Kruš­ných horách v meste Annaber-Bucholz. Bol to saský Nemec, ktorý pri­šiel do Levoče v roku 1860. Vie­dol tu cir­kevnú pokladňu a zavie­dol cir­kevnú spo­ri­teľňu. Neskor­šie sa stal ria­di­te­ľom Spiš­skej kre­dit­nej banky (okrem iného finan­co­vala aj stavbu hotela Lom­nica z roku 1893) a zalo­žil noviny Zipser-Bote (Spiš­ský posol). Stal sa dôle­ži­tým čini­te­ľom pri sprie­my­sel­ňo­vaní Spiša a pri nad­vä­zo­vaní obchod­ných sty­kov. Jeho man­želka Her­mína Mau­rer mu poro­dila tri deti: synov Quida, Gus­táva a dcéru Elzu. V roku 1900 Gus­táv Hoepf­ner st. zomrel. Bol pova­žo­vaný za jednu z naj­výz­nam­nej­ších náro­do­hos­po­dár­skych kapa­cít vte­daj­šieho Rakúsko-Uhorska. Dva roky po jeho smrti povo­lala Spiš­ská kre­ditná banka jeho syna — tiež Gus­táva — z Buda­pešti domov, aby pre­vzal prácu po otcovi a využil jeho i svoje skú­se­nosti na ďal­šie zlep­šo­va­nie hos­po­dár­skej situ­ácie Spiša. Gus­táv Hoepf­ner ml. mal ukon­čené gym­ná­zium v Levoči a absol­vo­val jed­no­ročný obchodný kurz v Buda­pešti. Desať rokov pra­co­val v ban­kov­níc­tve, kde za ten čas zís­kal doko­nalú prax aj vďaka čas­tým úrad­ným ces­tám po celej kra­jine aj cudzine. Hoepf­ner ml. mal obchod­nými stykmi s cudzi­nou pod­po­riť prie­my­sel a pri­ná­šať tak na Spiš kapi­tál. Nakoľko bol veľ­kým milov­ní­kom Tatier, jeho naj­väč­šie ambí­cie mie­rili do pod­ni­ka­nia práve tu.

V tých časoch (1902) boli všetky stavby pre­važne z dreva a využí­vali sa len dva mesiace v let­nej sezóne. V zim­nom období boli neobý­va­teľné. Tak to vyze­ralo vo všet­kých tatrans­kých osa­dách. Kva­lit­nej­šie prí­stu­pové cesty kon­čili na severe v Novom Targu a na juhu v Pop­rade. V oblasti Vyso­kých Tatier bola vybu­do­vaná len tzv. Turis­tická cesta (Štr­b­ské Pleso — Tatranská Kot­lina). Prí­chod bol možný len povozmi. Hoepf­ner si uve­do­mo­val, že náv­štev­ník v Tat­rách môže pobud­núť naj­viac 8–10 týž­dňov v let­ných mesia­coch. Po zby­tok roka krása Tatier slú­žila iba horá­rom a dre­vo­ru­ba­čom. Túto sku­toč­nosť sa sna­žil zme­niť. Preto sa roz­ho­dol v týchto pod­mien­kach vybu­do­vať veľký hotel, ktorý by fun­go­val aj v zim­nom období a udr­žal tak turis­tický ruch po celý rok. Na usku­toč­ne­nie tohto plánu mal všetko. Peniaze, styky a dob­rých pria­te­ľov. V tomto jeho úsilí mu naj­viac pomo­hol brat Quido – archi­tekt, šva­gor Dr.Arpád Nagy – práv­nik a tiež Dez­ider Rei­chart, ktorý bol rov­nako veľ­kým stú­pen­com jeho plá­nov. Táto tro­j­ica — trium­vi­rát, mu vždy v práci veľmi pomohla. Spo­ločne vytvo­rili nie­koľko diel, ktoré mali pre vývoji Vyso­kých Tatier epo­chálny význam.

V prvom rade to bola stavba hotela Nagy Szalló (Veľký hotel) — dnešný Grand­ho­tel v Sta­rom Smo­kovci. Pro­jekt veľ­ko­le­pého hotela si objed­nal u svojho brata Quida Hoepf­nera. Ten prav­de­po­dobne na základe veľ­kej zákazky zalo­žil spolu s archi­tek­tom Gézom Györ­gyim ate­liér a spo­ločne vypra­co­vali pro­jekt hotela (o tomto zdru­žení pri­ne­siem člá­nok neskôr). Teda v roku 1904 bol hotel z dielne archi­tek­tov Géza Györ­gyi (53-ročný) a Quido Hoepf­ner (36-ročný) dokon­čený (1903−1904) a na pre­lome rokov 1904/05 sa v ňom usku­toč­nila prvá zimná sezóna. Táto uda­losť bola veľmi dôle­žitá, nakoľko umož­nila náv­štev­ní­kom zotr­vať vo Vyso­kých Tat­rách počas celého roka.
Hotel bol po archi­tek­to­nic­kej stránke veľmi krásny. Bol vyba­vený elek­ric­kým osvet­le­ním, cen­trál­nym kúre­ním a vodo­vo­dom. Stavba dala základ novej etape roz­voja turis­tic­kého ruchu vo Vyso­kých Tat­rách. V dobo­vej tlači sa písalo o kolo­sál­nej stavbe, ktorá začína vábiť cudzin­cov zo zahra­ni­čia a to nie len pre krásu Tatier, ale aj pre obdiv jej samot­nej. Náv­štev­níci boli teda nie­len milov­níci prí­rody, ale aj obdi­vo­va­te­lia archi­tek­túry. Pri­rov­ná­vali ju k rov­no­cen­ným stav­bám vo Švaj­čiar­sku a Rakúsku. Grand­ho­tel bol prvou budo­vou, ktorá ponú­kala kom­fort porov­na­teľný so stav­bami v Alpách. Bol to veľ­ko­lepý a moderný hotel. Bol natoľko prí­ťaž­livý, že sa tu stre­tá­vali odbor­níci, aby ho štu­do­vali. Vďaka celo­roč­nej pre­vádzke hotela začína aj prí­chod zim­ných turis­tov. Tu nie­kde sia­hajú tatranské počiatky lyžo­va­nia, kor­ču­ľo­va­nia, sán­ko­va­nia a hokeja čím sa Starý Smo­ko­vec stáva turis­tic­kým cen­trom zim­ných špor­tov. Kvôli pro­pa­gá­cii pozval Gus­táv Hoepf­ner ml. do Tatier sláv­neho maliara Álp, kto­rým bol Edward The­odore Comp­ton (viac… (111 x)). Comp­ton tu uro­bil okolo 60 akva­re­lo­vých malieb. Z toho asi 30 bolo uve­rej­ne­ných v časo­pise Leip­zi­ger Illus­trirte Zei­tung. Súbor obra­zov bol jed­ným z najk­raj­ších ume­lec­kých diel, ktoré pro­pa­go­vali Vysoké Tatry v cudzine.

Ďal­šou oblas­ťou kde sa Hoepf­ner významne zaslú­žil o roz­voj Vyso­kých Tatier bola doprava. Túžil po spo­jení tatrans­kých kli­ma­tic­kých kúpe­ľov s Košicko-Bohumínskou želez­ni­cou. V spo­jení s pop­rad­ským prie­my­sel­ní­kom Krie­ge­rom pri­niesli do Tatier vyná­lez – elek­trický auto­bus, tzv. Omni­bus. Bol to dre­vený vagón pohá­ňaný elek­tric­kým napä­tím. Tento elektro-autobus pre­má­val z Pop­radu do Sta­rého Smo­kovca len jeden mesiac v roku 1905. Okrem množ­stva prob­lé­mov a det­ských cho­rôb zažil Omni­bus aj jedno osu­dové stret­nu­tie. Na trase totiž pre­má­val spolu s vozmi ťaha­nými kon­ským záp­ra­hom. Stalo sa, že koč s arci­kňaž­nou Kotil­dou sa pri jed­nom takomto stret­nutí s elektro-busom spla­šil a skoro pre­vrá­til. Následne úrady zaká­zali túto dopravu ako nebezpečnú.

Hoepf­ner ml. bol húžev­natý muž, ktorý sa nedal odra­diť a zastra­šiť drob­nými neús­pechmi. Výhody nového druhu dopravy boli zrejmé. Bolo len potrebné sa vyhnúť koňom a povo­zom. Hoepf­ner pra­co­val tak dlho, kým sa mu nepo­da­rilo vytvo­riť s buda­peš­tian­skou mest­skou spo­ri­teľ­ňou spo­loč­nosť, ktorá finan­co­vala vybu­do­va­nie elek­tric­kej dráhy do Vyso­kých Tatier. A tak už v roku 1908 (práve pred 100 rokmi!) bola vybu­do­vaná trasa z Pop­radu do Sta­rého Smo­kovca a súčasne aj pozemná lanovka na Hre­bie­nok (!). Neskôr v rokoch 1911-12 dobu­do­vali aj priečnu trasu — Tatranská Lomnica-Štrbské Pleso.
Význam pozem­nej lanovky na Hre­bie­nok doka­zuje aj nasle­dovný dobový pre­po­čet. Pri pre­po­čí­ta­vaní výnosu tejto inves­tí­cie bol pred­po­kla­daný ročný objem pre­pravy — 20 000 ces­tu­jú­cich. Toto číslo mnohí ozna­čo­vali ako pre­hnané a za maxi­mum pova­žo­vali len 5 000 pre­pra­ve­ných osôb. Sku­toč­nosť bola taká, že v prvom roku pre­vádzky lanovka pre­viezla 40 000 cestujúcich!

Grand­ho­tel a tatranská želez­nica poz­dvihli Vysoké Tatry zrazu medzi medzi­ná­rodné stre­diská ces­tov­ného ruchu. Vyni­ka­júce spo­lo­čen­ské a špor­tové zaria­de­nia uro­bili Starý Smo­ko­vec stre­dis­kom medzi­ná­rod­ného ces­tov­ného ruchu a mon­dén­neho života. Starý Smo­ko­vec sa stal let­ným aj zim­ným, medzi­ná­rod­ným stre­dis­kom cudzi­nec­kého ruchu. Starý Smo­ko­vec bol pojem známy v celej Európe.

(pokra­čo­va­nie nabu­dúce (144 x))

čítané 5556 –krát od 933 čitateľov