tatryblog.sk

(pokra­čo­va­nie 1. časti)

V roku 1905 bol Gustav Hoepf­ner požia­daný minis­ter­stvom hos­po­dár­stva, aby vypra­co­val plán na roz­voj štát­nej kúpeľ­nej osady — Tatranská Lom­nica. Roz­ho­dol sa, že tu postaví podobný veľ­ko­lepý hotel, ako v Sta­rom Smo­kovci. Pri­vie­dol sil­ného inves­tora, Medzi­ná­rodnú spo­loč­nosť jedá­len­ských a lôž­ko­vých voz­ňov — Wagons Lits Cook z Bru­selu. Bol pre­sved­čený, že je to jediná európ­ska spo­loč­nosť svojho druhu, ktorá dokáže zabez­pe­čiť Tat­rám medzi­ná­rodný ces­tovný ruch. Pro­jek­tom hotela pove­ril svojho brata Quida. Pod jeho vede­ním posta­vili v roku 1904–1905 Palota Szalló (Palá­cový hotel) – dnešný Grand­ho­tel Praha. Týmto vytvo­ril Hoepf­ner ďal­šie stre­disko pre celo­ročný pobyt náv­štev­ní­kov.
Tak­mer v tom istom čase mal Hoepf­ner podiel na tom že Uhor­ský štát odkú­pil od grófa Jozefa Szen­ti­vá­ni­yho Štr­b­ské Pleso. Aj tu sa roz­ho­dol vybu­do­vať luxusný hotel a opäť dal stavbu do pre­nájmu spo­loč­nosti Wagons Lits Cook a nechal posta­viť tretí moderný Grand­ho­tel (neskôr Kri­váň, dnes súčasť kom­plexu hote­lov Kem­pin­ski). Chy­bou spo­lo­čen­skej štruk­túry vte­daj­šieho Uhor­ska a byrok­ra­cie, na ktorú Fran­cúzi a Bel­gi­ča­nia neboli zvyk­nutí, sa toto par­tner­stvo po dvoch rokoch skon­čilo (bliž­šie pod­rob­nosti nepoznám).

Do roku 1914 boli Vysoké Tatry nepo­chybne na vrchole. Pre­ží­vali roz­kvet v ces­tov­nom ruchu. Prvá sve­tová vojna pri­niesla však vše­obecný úpa­dok, ktorý zasia­hol aj Vysoké Tatry. Rakúsko-Uhorsko zaniká a Hoepf­ner akoby strá­cal pevnú pôdu pod nohami. Ocitá sa vo svete, ktorý mu začína byť cudzí a s kto­rým sa nikdy nesto­tož­nil. Venuje sa väč­ši­nou už len Kar­pat­skému spolku. Inves­tí­cií je čoraz menej a ener­gický Hoepf­ner nena­chá­dza uspo­ko­je­nie a mož­nosti rea­li­zá­cie. Po vzniku prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­liky začína poci­ťo­vať s prí­cho­dom nových ľudí do Tatier, že je tu cudzin­com. On, ktorý vybu­do­val a finan­co­val tri grand­ho­tely a dve elek­tri­fi­ko­vané dopravné zaria­de­nia zostal akoby bez finan­cií nakoľko spo­lo­čen­skými uda­los­ťami sa naru­šil celý finančný sys­tém pri­čom jeho banka síce nestra­tila ani korunu, ale svo­jou kon­zer­va­tív­nou poli­ti­kou ani nezískala.

Hoepf­ner bol pôvo­dom Nemec vyštu­do­vaný v Buda­pešti. Poli­tické a spo­lo­čen­ské zmeny po roku 1918 a noví pri­šelci mu asi dali jasne najavo kto tu bude odte­raz pánom. S touto zme­nou prav­de­po­dobne nebol sto­tož­nený. Zrejme aj toto bol dôvod prečo sa o ňom veľmi nepíše (?).

Jeho srdce pat­rilo Vyso­kým Tat­rám. Milo­val ich. Ako ban­kár bol údajne značne kon­zer­va­tívny, až skost­na­tený, no k Tat­rám bol stále veľ­ko­rysý a naďa­lej si počí­nal prie­kop­nícky. Novej potrebe sana­tór­nych zaria­dení vyšiel v ústrety pre­stav­bou domov Csá­kyho (starý hotel Tatra) a Sce­pu­sie (nestojí) na Tatranské sana­tó­rium. Stratu dote­raj­šej náv­štev­níc­kej kli­en­tely rie­šil zvý­še­nou akti­vi­tou pri pro­pa­gá­cii Tatrans­kých kúpe­ľov v Buda­pešti, Brec­lavi (Bre­slav), Kra­kove atď. Hnala ho túžba zís­kať novú kli­en­telu. Pro­stred­níc­tvom Kar­pat­ského spolku orga­ni­zo­val rôzne veľké akcie, zájazdy, pre­teky a pod. Znovu si počí­nal pre neho typic­kou sme­los­ťou a s pre­zie­ra­vos­ťou. Zavie­dol medzi­ná­rodné týždne zim­ných špor­tov v prvej polo­vici janu­ára a medzi­ná­rodné maj­strov­stvá v tenise v sep­tem­bri. Rov­nako pod­po­ril zria­de­nie cen­trál­nej kan­ce­lá­rie ces­tov­ného ruchu Kar­pat­ského spolku v Sta­rom Smokovci.

Hoepf­ner bol sústavne v obrov­skom pra­cov­nom nasa­dení. Nikdy sa nešet­ril. Bol prvý a posledný v úrade a pra­co­val do nesko­rej noci čo sa mu nako­niec vypom­stilo. V jeho 55. roku života, ho zastihla prvá srd­cová prí­hoda, z kto­rej sa síce zota­vil, ale po nej čoskoro nasle­do­vala druhá. Namiesto toho, aby tro­chu poľa­vil, naďa­lej aktívne pra­co­val tak ako pred­tým a nešet­ril sa. Jeho tvo­rivá sila bola pod­lo­mená. A preto jeho posledné roky života už neboli natoľko úspešné.

Mal vnú­torný cit pre rodinný život, v roku 1904 si vzal za ženu dcéru úrad­níka Far­kas Szé­kel — Lenke, s kto­rou mal dvoch synov a dcéru – kto­rým s naj­väč­šou sta­rost­li­vos­ťou zabez­pe­čil výchovu a kto­rým bol mimo­riadne než­ným a obe­ta­vým otcom. Syno­via mali pokra­čo­vať v jeho práci, preto nechal jed­ného vyštu­do­vať ces­tovný ruch a dru­hého eko­no­miku. Jeho starší syn nako­niec pra­co­val po jeho boku v Sta­rom Smokovci.

Hoepf­ner sa ešte pred záni­kom monar­chie anga­žo­val vo verej­nom živote bez toho, aby túžil po poc­tách. Nie­koľko desať­ročí bol čle­nom mest­skej rady, čle­nom rôz­nych úrad­ných komi­sií, zastá­val čestné posty v mno­hých hos­po­dár­skych zosku­pe­niach, spo­loč­nos­tiach, kor­po­rá­ciách, bol čle­nom pred­sta­ven­stva v mno­hých pod­ni­koch. V spo­loč­nosti bol neoby­čajne veselý ducha­plný a zábavný. V osob­nom živote bol vľúdny prí­ve­tivý a ochotný. Mal pocho­pe­nie pre každú hod­notnú prácu. Vedel si dobre vybrať blíz­kych ľudí — spo­lu­pra­cov­ní­kov od kto­rých však vyža­do­val rov­naký pra­covný výkon, ako podá­val on sám. Až v posled­ných rokoch bol voči novým nad­chá­dza­jú­cim zme­nám nedô­ver­čivý a odmietavý.

Hoepf­ne­rovi sa poda­rilo usku­toč­niť naozaj revo­lučné diela, ktoré majú trvalú hod­notu dodnes. Roz­mach ces­tov­ného ruchu vo Vyso­kých Tat­rách bol prí­no­som pre všet­kých oby­va­te­ľov tatrans­kého regi­ónu. Grand­ho­tel sa stal mode­lom v aj v ďal­ších tatrans­kých osa­dách.
Pôso­be­nie Hoepf­ne­rov­cov vo Vyso­kých Tat­rách bolo zákla­dom pros­pe­rity, ktorú dodnes pri­náša ces­tovný ruch vo Vyso­kých Tat­rách oby­va­te­ľom celej Pop­rad­skej kot­liny a zasa­huje aj do ostat­ných častí Spiša až po Levoču, v minu­losti až po Buda­pešť. Hoepf­ner bol jeden z naj­väč­ších chle­bo­dar­cov v tatrans­kom regi­óne. Preto si zaslúži, aby jeho meno v deji­nách Spiša, ale najmä užšieho tatrans­kého regi­ónu neupadlo do zabudnutia.

Gus­táv Hoepf­ner ml. — ban­kár, prie­my­sel­ník, náro­do­hos­po­dár a milov­ník Tatier
(*12.4.1872 Levoča / + 8.4.1932 Budapešť)

Lit.: Turis­tik, Alpi­niz­mus, Win­ter­sport, 6.roč./č.4–5, 1932

čítané 7438 –krát od 1527 čitateľov