V sobotu 10. 9. sa konala počtom ľudí malá, ale inak veľká slávnosť v osade Nový Smokovec. Ten totiž oslavoval poriadne fúzaté narodeniny – 130 rokov. Slávnosť začala pietnou spomienkou a položením venca pri krypte dr. Mikuláša Szontagha st. (kostol ev.a.v.), kde sa o 13.00 hod. zišla naozaj veľmi skromná skupinka ľudí, ktorým stálo za to pripomenúť si túto veľkú udalosť práve pri mieste posledného odpočinku jej zakladateľa. Po pietnom akte pokračovala oslava pred Vilou Dr. Szontagh Vilou Dr. Szontagh, ktorú z terasy vily sledovala aj Katarína Anna Szontaghová. Divákom sa tu predstavila dychová hudba Textilanka a po krátkom príhovore primátora aj Ján Ambróz s ľudovou hudbou „Borievka“, doprevádzaný ľudovým rozprávačom Pavlom Šperkom. Slávnostný podvečer zakončilo v miestnom kine divadelné predstavenie „30 sekúnd lásky“ (Divadelný súbor Pala Bielika – Tatranská Lomnica). Nemôžem si pomôcť, ale zdá sa mi, že na oslavu výročia tohto druhu je to veľmi málo. Väčšina divákov pred vilou netušila z akého dôvodu tá dychovka vlastne vyhráva. Prešiel som sa skoro celou osadou, no vôbec nič nepripomínalo udalosť, vďaka ktorej sa práve na týchto miestach pred mnohými rokmi začala písať éra prvých sanatórií v Uhorsku.
stručná história osady: Osada Nový Smokovec (Új Tátrafüred, Neu Schmecks) vznikla ako tretia v poradí, po Starom Smokovci a Štrbskom Plese. Založil ju dr. Miluláš Szontagh st. (1843 – 1899), ktorý prišiel so Starého Smokovca ako mladý kúpeľný lekár. Prvý objekt v osade – Sanatórium Royal – otvorili 1. 7. 1876. Pravdepodobne je to najstaršia časť (západná) dnešného areálu „Branisko“ (?). Na prelome rokov 1882/83 sa v osade oficiálne začala zimná sezóna, k čomu postavili murovanú budovu s ústredným vykurovaním (východná budova areálu „Branisko“). V roku 1893 sa stal Dr. Mikuláš Szontagh výlučným majiteľom a vlastníkom Nového Smokovca. Po oboch stranách vtedajšej cesty (prechádzala medzi dnešným „Braniskom“ a „Európou“) pribúdali stále nové stavby. Z tých najvzácnejších vyberám: 1887 – Kostol ev.a.v. (arch. G.Majunke), 1875 Reštaurácia (arch. G. Majunke), 1876-1877 – Vila Szontágh (autor neznámy), 1894 – Santórium Európa (arch. G.Majunke), 1917-1925 Sanatórium Penzák (arch. M.M.Harminc); Spolu s liečebňami rástli v osade aj súkromné vilky a penzióny: Vila Vesna, 1934 – Vila Alfa (arch. J.Polášek), Vila Hubka (arch. M.M.Harminc); Po smrti zakladateľa riadil sanatória jeho syn MUDr.Mikuláš Szontágh ml. (1882-1963). Vznikli nové budovy: 1934 – Sanatórium Palace (arch. M.M.Harminc), 1935-38 – komplex Červený kríž (arch. Stanislav Sucharda); V 50-tych rokoch nastala prvá povojnová výstavbová vlna zameraná na obytné stavby a občiansku vybavenosť. Vznikli prvé sídliská s „ľudskou tvárou“. V Novom Smokovci to bolo sídlisko Sibír. Ďalší stavebný boom nastal po úspešnej kandidatúre na usporiadanie Majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970 – MS 70. V osade pribudli nové stavby: 1966 – Benzínová pumpa (arch. M.Krejčí), Hotel MS 70 (?), Hotel Park – dnes Atrium (?); Týmto sa výstavba na zhruba dve desaťročia zastavila. V celých Vysokých Tatrách platila tzv stavebná uzávera. Zmena nastala až po roku 1989. Žiaľ neznalosť, necitlivosť a vidina rýchleho zisku sa podpisovala na mnohých úpravách „rekonštrukciách“ a prestavbách, ktoré viedli skôr ku znehodnoteniu historicky cenných stavieb: Vila Erika (autor neznámy), sanatórium Palace (M.M.Harminc – pamiatkovo chránený objekt !), stará lekáreň (arch. Pavlík ?), liečebný dom Európa (arch. G.Majunke), východná časť komplexu Branisko (arch. Anton Müller) a pod.
Dr. Mikuláš (Miklós, Nikolaus) Szontagh st. * 11. 8. 1843 Dolný Kubín + 2. 12. 1899 Nový Smokovec syn Daniela Szontagha; lekár viedenskej univerzity 1868, dr; lekár, balneológ, botanik, klimatológ, zakladateľ prvej liečebne TBC v bývalom Uhorsku
Na záver by som rád odcitoval záverečné vety z knihy Ivana Bohuša – Szontaghovci a Vysoké Tatry (1994):
„Čo dnes bráni tomu, aby sa komplex liečebných domov Svišť, Európa a Branisko aspoň symbolicky, ak už nie vlastnícky, vrátil k svojmu niekdajšiemu spoločnému názvu Sanatórií dr. Szontagha, uctiac si aspoň tak pamiatku svojich zakladateľov tvorcov Nového Smokovca“ Ivan Bohuš
Je treba k tomu niečo dodať? Azda len toľko, že by sme si mali vlastnú históriu lepšie propagovať. Ale to je téma na iný článok… Fotogaléria zo slávnosti + dobová fotogaléria Nového Smokovca…
Začnem na tomto mieste. Už mám takmer 53 rokov, žijem v Banskej Bystrici a mám rád Vysoké Tatry.Od roku 1959, keď som tam začal chodiť s rodičmi, som vynechal asi len tri-štyri sezóny.Dnes mám už rodinu, a ak tam nie sme, tak len z finančných dôvodov.Zhodou okolností som Tatry začal spoznávať z Nového Smokovca, lebo nablízku (na sídlisku Sibír) sme často bývali na priváte.Spomínam si na každé ráno z detských čias, pamätám si potôčiky, stanicu električky oproti Penzáku, Hubertus, Palace, jazierko so zlatými pstruhmi, Budovateľa a ostatné na ceste do Starosmokovského bufetu.Prešiel som to mnohokrát.A čo bol pre mňa vtedy Nový Smokovec? No s prepáčením jedno pekné miesto, kde bol okrem liečebného ústavu aj nejaký hotel Tokajík.A aby som bol aktuálny, pred ním bol vtedy ten tmavý, ošumelý pamätný kameň, ktorý bol venovaný pamiatke zakladateľovi Nového Smokovca. Čo myslíte, koľko ľudí o ňom ešte vedelo, koľko ľudí venovalo pozornosť nejakej „zrúcanine“ pri hoteli.Iste ich nebolo veľa. Dnes, v čase Vyvolených, môžeme my, ktorí tomu fandíme, len pozerať s určitou dávkou žiarlivosti na to ako, sa výročia, udalosti a veľké osobnosti presýpajú pomedzi naše prsty a strácajú v nenávratne dejín. Náš národ asi nemá na to, aby si týchto ľudí primerane uctil. Aj keď v poradí 130. výročie nie je okrúhle, zaslúžilo si viac, ako len hŕstku nadšencov. A tí čo sa prizerali zboku, iste nevedeli o čo ide.Kto vie ako celej akcii predchádzala informácia – reklama o tom čo sa bude diať? A vlastne koho to bola povinnosť oznámiť to ostatným? Možno tí mestskí páni nemali na malé plagátiky A4 ani len 200 korún.A to by som už na obyčajnej kopírke obalamutil všetky Smokovce. No tešme sa na najbližšie výročia našich Veľhôr… A tak budú naše Tatry asi trpieť: za to, že v nás samých nie je úcta voči nim, hoteliéri budú počítať prázdne izby a my sa budeme čudovať nad tým, že nás nikto nevychoval k tomu, aby sme si bránili vlastnú krásnu prírodu. Veď Tatry sú predsa na Slovensku.No ale… kde sme my?
Tatry sú moja srdcová záležitosť, moja mamička pochádzala priamo zo Smokovca, bývali najskôr na Peknej vyhliadke v Hornom Smokovci a potom na Sibíri v Novom Smokovci. Teraz žijem v Bratislave, ale ak mám možnosť vždy sa zastavím v Smokovci, lebo už tam nemám nikoho,ale stará mama je pochovaná na cintoríne v Smokovci. Bol to ten najkrajší cintorín aký som kedy videla, samozrejme pred víchricou. Každé voľno, prázdniny sme so sestrami prežili na Sibíri, to sú nezabudnuteľné zážitky. Už ako deti sme chodili na hríbi, kuriatka s rodičmi, robili sme túry. Tatry mám rada a vždy sa tam budem vracať!