Advent 2021

figúrky z kukuričného šúpolia

Čas stíšenia, rozjímania, príprava na Božie narodenie. Práve v tomto období v našej rodine si častejšie spomíname na rodinného priateľa, významného slovenského etnografa, úžasného človeka – PhDr. Jána Olejníka, CSc.
Uječko – ako sme my, o generáciu mladší, ho nazývali, si ho pamätáme ako „národopisnú encyklopédiu“, človeka, ktorý tradície našich predkov nielen ovládal, ale si ich ctil a nimi aj žil.
Aj keď naša rodina využíva tradičné zvyky Hauerlandu a Zemplína, najdôležitejšie pre nás je to, čo píše uječko. Už od Kataríny, cez Ondreja, Barboru, Mikuláša, Luciu až do Vianoc, si doma čítame z uječkovej knihy Ľud pod Tatrami a snažíme sa dodržiavať všetky zvyky, čo sa v patričný deň môže a nemôže vykonávať. Uječkove vedomosti sme využili aj pri vyriešení sporného slávenia Trojkráľovej večere v našej rodine. Hauerlandská časť bola k tomuto sviatku vlažná, zemplínska časť bola zásadová, večeru vykonávala ako na Božie narodenie a v predvečer Troch kráľov, načo už hauerlandská časť len krútila hlavou a upodozrievala z pomýlenia tradícií. Uječkove vysvetlenie, že „kresťania slávia veľké sviatky v predvečer, po zatmení Slnka“, ujasnilo slávenie tohto sviatku v našej rodine a odvtedy hauerlandská časť sa podriaďuje zemplínskej.
Nedávno som natrafila na úryvok z magazínu „popradčan-tatranec“ (neviem z ktorého roku), s uverejneným rozhovorom uječka a redaktorky Miriam Kováčikovej o Vianociach.
Ako si spomína uječko na svoje prvé Vianoce v Tatrách?

„Prišiel som sem v novembri 1949 ako riaditeľ prvej strednej školy v Tatrách. Býval som vo vile Vlasta, odtiaľ som sa lesom prechádzal ku Grandu a sledoval stopy Vianoc. Vo vzduchu som cítil vôňu brunolinu a petroleja, nejaké šichtové mydlo, hotely čistili, pripravovali. Dvanásteho decembra bola v Smokovci postavená veľká tribúna, slávilo sa premenovanie Gerlachovského štítu na Stalinov štít. Pár dní po tom sme oficiálne otvárali našu školu. To všetko sa mi spája s prvými tatranskými Vianocami. Pocit sviatočnosti, čistoty. V Smokovci bolo veľa snehu, ľudia korzovali po strede cesty, nebola posypaná, za hodinu ňou prešlo možno jedno auto, premávali po nej sane. Cítil som sa ako v alpskej krajinke. Idylicky. Ľudia mali sviatočný výraz v tvárach, vyšli sme z kostola, všetci si podávali ruky, objímali sa. Bol som tu nováčik a už som sa tu cítil dobre.“

Aj keď uječko pôsobil v mnohých kútoch Slovenska, asi najviac mu učaroval podtatranský kraj, kde žil, poznával a dokumentoval život jeho obyvateľov. Čo hovorí na typický vianočný zvyk Tatier?

„Jediný zvyk, ktorý tu bol a už ho niet, bolo pálenie ohňa. Zažil som to počas prvých Vianoc, na vianočnú polnoc spišskí Nemci na Slavkovskom štíte zapálili veľký oheň. Je to pohanský, predkresťanský zvyk, oheň symbolizuje nový zrod po slnovrate. Iný autentický rituál, len tatranský, som tu nenašiel. Ale rád spomínam na polnočné omše v Smokovci, dievčatá z dedín, ktoré tu pracovali v hoteloch, stáli v krojoch pred oltárom a spievali koledy, bolo to niečo nádherné“.

Častejšie nás zasahuje konzumnosť a akosi prirodzene to typické, tradičné, prekrýva importované, cudzie. Dodržujme a prežívajme zvyky našich predkov, pretože to nás posilní v pokore, vďačnosti, dobroprajnosti, ale aj v prirodzenej hrdosti na naše tradície.
Pokojný advent!

Posted in História, KultúraTagged , , , ,

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.