Bola víchrica z 19. 11. 2004 takou tragédiou?




Víchrica, november 2004

Tento člá­nok píšem bez­mála tri mesiace po uda­losti. Dokonca viac ako mesiac po vlnách Tsu­nami v juž­nej Ázii (93 x). To čo sa stalo s Tat­rami v ten novem­brový pia­tok pod­ve­čer je naozaj hrozné! Nie preto koľko dreva ľahlo, alebo ako sa zme­nili tatranské osady a ich blízke oko­lie. Slo­vom „hrozné“ som chcel ozna­čiť silu, ktorá v ten osudný deň 19.11.2004 v Tat­rách vyčí­ňala. Je to naj­väč­šia prí­rodná kata­strofa za posledné desať­ro­čia v tejto oblasti. Rých­losť vetra dosa­ho­vala v nára­zoch až 160–200 km/hod! Tomu nemo­hol odo­lať žia­den les. Stromy sa lámali ako zápalky… No nebola to prvá kala­mita v tejto oblasti.

KRÁTKO PO
Celú pohromu som pre­žil z väč­šej časti doma v Novej Les­nej. Keď to začí­nalo vra­cal som sa aku­rát z Pop­radu. Autá idúce od Tatier na nás bli­kali, a ja som s pri­bú­da­jú­cimi met­rami tušil že treba ísť opatrne, ale zato čím skôr domov. Keď som vchá­dzal do domu bola už tma, vie­tor stále nabe­ral na sile. Obá­val som sa (ako vždy pri sil­nom vetre), že nám odfúkne celú stre­chu a z pod­kro­via bude kab­ri­olet. Našťas­tie (pre nás) to odniesla len stará túja v záh­rade. Ešte v noci, krátko po celej uda­losti, keď som sa vybral mapo­vať škody v dedine (www.novalesna.sk (97 x)), počul som od Tatier veľmi zvláštny, neopí­sa­teľný ale zlo­vestný hukot. Nebolo nič vidieť a preto som sa sna­žil pred­sta­viť si, čo sa tam asi deje. S odstu­pom času musím pri­znať že som mal v tej chvíli veľmi slabú fan­tá­ziu. Až keď som sa vra­cal z noč­nej obchôdzky domov, uvi­del som zrazu v oblasti Hor­ného Smo­kovca svie­tiť nezvyklo veľa pou­lič­ných sve­tiel… Takýto pohľad som si nepa­mä­tal. V minu­losti bolo večer vidieť tak maxi­málne svie­tiť Hre­bie­nok. A vtedy mi zaplo. Tam predsa chý­bajú nejaké stromy…

VLASTNÉ POCITY DEŇ PO
Deň po uda­losti, som stál v Hor­nom Smo­kovci, díval sa dole na Pop­rad­skú kot­linu, ktorú bolo vidieť ako na dlani a až vtedy som si poriadne uve­do­mil čo sa vlastne stalo… Srdiečko sa roz­bú­chalo a po chrbte mi pre­šiel mráz… To je sila!
Za tých 37 rokov čo som tadiaľto cho­dil, sa mi vryli do pamäti mnohé pohľady, prie­hľady, pano­rámy, jed­no­du­cho génius loci… a to všetko odrazu neplatí. Nič z toho už neplatí! Kra­jina sa zme­nila. Všetko je inak, po novom. Asi si budeme musieť chvíľu zvy­kať. Mies­tami som sa nedo­ká­zal orien­to­vať. Všetky záchytné body, ktoré som mal v pamäti odrazu neboli. Naozaj — keby ma tam doviedli so zavia­za­nými očami — neve­del by som kde sa práve nachádzam…

AKO TO VIDÍM
Nevní­mam túto uda­losť vôbec ako tra­gé­diu. A už vôbec nie národnú, ako sa o tom písalo a hovo­rilo. Možno práve naopak. Osady to trošku pre­čis­tilo a pre­svet­lilo. Pekná Vyhliadka má opäť prí­slo­večný názov — Vyhliadka (miesto pôvodne nazvali Vyhliad­kou – Kilá­tás — Aus­sicht). A pekná vyhliadka do údo­lia je vlastne na veľ­kej časti Cesty Slo­body od Vyšných Hágov po Tatranskú Lom­nicu. To bude možno dob­rým dôvo­dom zby­točne sa netre­pať vysoko do hôr, aby člo­vek uvi­del celú tú krásu dole pod sebou ako z roz­hľadne. Ozaj, snáď sa nájdu konečne aj peniaze na opravu resp. obnovu napr. Szi­lá­gy­iho roz­hľadne pod Hrebienkom.

Zrazu sa obja­vili budovy ktoré boli dlhé roky skryté v hus­tom lese. Stavby o kto­rých málo­kto vedel. Nie­kde sa odkryli chyby a omyly pro­jek­tan­tov, na iných mies­tach zas vznikli nové a neví­dané pohľady. Tlačí sa mi na jazyk slovo krásne, ale pre­ká­žajú tomu vša­dep­rí­tomné, pová­ľané stromy.
Naozaj si mys­lím (a verím, že časom sa to potvrdí), že po vyťa­žení spad­nu­tého dreva budú osady ešte kraj­šie ako boli. Budú viac žiť. Odrazu budú jedna dru­hej bliž­šie – síce len opticky, ale je prí­jem­nejší pohyb v pries­tore s roz­hľa­dom, ako v hus­tom a tma­vom poraste. Opäť sa tu natíska kon­šta­to­va­nie z nedáv­nej his­tó­rie. Totiž rela­tív­nosť vzdia­le­ností som si uve­do­mil ešte v počas štú­dií v Prahe. Vtedy som zis­til že trasu Vác­lav­ského námes­tia (hore-dole = 1.5 km) prejdú ľudia denne aj nie­koľ­ko­krát, bez toho aby sa nad tým poza­sta­vo­vali. Ale rov­nakú vzdia­le­nosť Starý Smo­ko­vec – Dolný Smo­ko­vec už absol­vu­jeme auto­ma­ticky autom (česť výnim­kám) a to žijeme v chrá­ne­nej oblasti…
Rov­nako v tejto chrá­ne­nej oblasti nekon­tro­lo­vane (aj napriek záka­zom) pálime kala­mitné konáre a halu­zinu z kto­rých stú­pa­júci dym halí celé úbo­čie Tatier do žlt­ka­vého závoja CO2. Brrr… Turisti kde ste…???
Tro­chu sa obá­vam ako to bude na jar pri topení snehu. Ale zvládli to naši pred­ko­via pred 100 rokmi, mali by sme to zvlád­nuť aj my v 21. sto­ročí. Je tu len jeden – ale pod­statný – roz­diel. Vtedy nebola ozó­nová diera, tra­gé­dia Čer­no­bil, hli­ni­ká­reň Žiar nad Hro­nom, prieh­rada Lip­tov­ská mara a iné vymo­že­nosti tohoto sveta…

TROCHA HISTÓRIE
Prvá his­to­ricky dolo­žená vet­rová kala­mita sa stala v roku 1898, ale pod­rob­nej­šie údaje o nej neexis­tujú. Lep­šie zma­po­vaná je už tá z roku 1915 – kedy ura­gán zni­čil les od dneš­nej Novej Polianky až po Tatranskú Lesnú a dote­raz bola pova­žo­vaná za naj­väč­šiu. Vích­rice a ura­gány úra­do­vali aj v ďaľ­ších rokoch – 1925, 1930, 1941…
Na záver – len pre ilus­trá­ciu, pri­kla­dám zopár foto­gra­fií kde je vidieť podobné polomy aj v his­tó­rii. Je len zau­jí­mavé, že pri toľ­kých dobo­vých pohľad­ni­ciach, ktoré v archíve mám, nie je žiadna, ktorá by zazna­me­ná­vala takúto uda­losť. Buď to boli pre vte­daj­ších foto­gra­fov nezau­jí­mavé zábery, alebo jed­no­du­cho nech­celi aby im to špa­tilo na foto­grafi – prí­jem­nej spo­mienke na Tatry… ale to už je téma na iný člá­nok. Nako­niec som predsa len jednu foto­gra­fiu obja­vil — prišla mi mai­lom. Neviem kto je jej auto­rom a koho žia­dať o © copy­right — tak by som sa chcel aspoň touto ces­tou poďakovať.

LINKY:
Ako pomôcť (631 x)
Eko­lo­gický prí­stup zales­ňo­va­nia… (88 x)
Tatry nezom­reli… (0 x)


Views Counter v.0.10 čítané 8243 –krát od 2771 čitateľov

Komentáre 2

Pridaj komentár

Vaša E-adresa nebude zverejnená.Vyžadované polia sú označené *