Bola víchrica z 19. 11. 2004 takou tragédiou?




Víchrica, november 2004

Tento článok píšem bezmála tri mesiace po udalosti. Dokonca viac ako mesiac po vlnách Tsunami v južnej Ázii (490 x). To čo sa stalo s Tatrami v ten novembrový piatok podvečer je naozaj hrozné! Nie preto koľko dreva ľahlo, alebo ako sa zmenili tatranské osady a ich blízke okolie. Slovom „hrozné“ som chcel označiť silu, ktorá v ten osudný deň 19.11.2004 v Tatrách vyčíňala. Je to najväčšia prírodná katastrofa za posledné desaťročia v tejto oblasti. Rýchlosť vetra dosahovala v nárazoch až 160-200 km/hod! Tomu nemohol odolať žiaden les. Stromy sa lámali ako zápalky… No nebola to prvá kalamita v tejto oblasti.

KRÁTKO PO…
Celú pohromu som prežil z väčšej časti doma v Novej Lesnej. Keď to začínalo vracal som sa akurát z Popradu. Autá idúce od Tatier na nás blikali, a ja som s pribúdajúcimi metrami tušil že treba ísť opatrne, ale zato čím skôr domov. Keď som vchádzal do domu bola už tma, vietor stále naberal na sile. Obával som sa (ako vždy pri silnom vetre), že nám odfúkne celú strechu a z podkrovia bude kabriolet. Našťastie (pre nás) to odniesla len stará túja v záhrade. Ešte v noci, krátko po celej udalosti, keď som sa vybral mapovať škody v dedine (www.novalesna.sk (345 x)), počul som od Tatier veľmi zvláštny, neopísateľný ale zlovestný hukot. Nebolo nič vidieť a preto som sa snažil predstaviť si, čo sa tam asi deje. S odstupom času musím priznať že som mal v tej chvíli veľmi slabú fantáziu. Až keď som sa vracal z nočnej obchôdzky domov, uvidel som zrazu v oblasti Horného Smokovca svietiť nezvyklo veľa pouličných svetiel… Takýto pohľad som si nepamätal. V minulosti bolo večer vidieť tak maximálne svietiť Hrebienok. A vtedy mi zaplo. Tam predsa chýbajú nejaké stromy…

VLASTNÉ POCITY DEŇ PO…
Deň po udalosti, som stál v Hornom Smokovci, díval sa dole na Popradskú kotlinu, ktorú bolo vidieť ako na dlani a až vtedy som si poriadne uvedomil čo sa vlastne stalo… Srdiečko sa rozbúchalo a po chrbte mi prešiel mráz… To je sila!
Za tých 37 rokov čo som tadiaľto chodil, sa mi vryli do pamäti mnohé pohľady, priehľady, panorámy, jednoducho génius loci… a to všetko odrazu neplatí. Nič z toho už neplatí! Krajina sa zmenila. Všetko je inak, po novom. Asi si budeme musieť chvíľu zvykať. Miestami som sa nedokázal orientovať. Všetky záchytné body, ktoré som mal v pamäti odrazu neboli. Naozaj – keby ma tam doviedli so zaviazanými očami – nevedel by som kde sa práve nachádzam…

AKO TO VIDÍM
Nevnímam túto udalosť vôbec ako tragédiu. A už vôbec nie národnú, ako sa o tom písalo a hovorilo. Možno práve naopak. Osady to trošku prečistilo a presvetlilo. Pekná Vyhliadka má opäť príslovečný názov – Vyhliadka (miesto pôvodne nazvali Vyhliadkou – Kilátás – Aussicht). A pekná vyhliadka do údolia je vlastne na veľkej časti Cesty Slobody od Vyšných Hágov po Tatranskú Lomnicu. To bude možno dobrým dôvodom zbytočne sa netrepať vysoko do hôr, aby človek uvidel celú tú krásu dole pod sebou ako z rozhľadne. Ozaj, snáď sa nájdu konečne aj peniaze na opravu resp. obnovu napr. Szilágyiho rozhľadne pod Hrebienkom.

Zrazu sa objavili budovy ktoré boli dlhé roky skryté v hustom lese. Stavby o ktorých málokto vedel. Niekde sa odkryli chyby a omyly projektantov, na iných miestach zas vznikli nové a nevídané pohľady. Tlačí sa mi na jazyk slovo krásne, ale prekážajú tomu všadeprítomné, pováľané stromy.
Naozaj si myslím (a verím, že časom sa to potvrdí), že po vyťažení spadnutého dreva budú osady ešte krajšie ako boli. Budú viac žiť. Odrazu budú jedna druhej bližšie – síce len opticky, ale je príjemnejší pohyb v priestore s rozhľadom, ako v hustom a tmavom poraste. Opäť sa tu natíska konštatovanie z nedávnej histórie. Totiž relatívnosť vzdialeností som si uvedomil ešte v počas štúdií v Prahe. Vtedy som zistil že trasu Václavského námestia (hore-dole = 1.5 km) prejdú ľudia denne aj niekoľkokrát, bez toho aby sa nad tým pozastavovali. Ale rovnakú vzdialenosť Starý Smokovec – Dolný Smokovec už absolvujeme automaticky autom (česť výnimkám) a to žijeme v chránenej oblasti…
Rovnako v tejto chránenej oblasti nekontrolovane (aj napriek zákazom) pálime kalamitné konáre a haluzinu z ktorých stúpajúci dym halí celé úbočie Tatier do žltkavého závoja CO2. Brrr… Turisti kde ste…???
Trochu sa obávam ako to bude na jar pri topení snehu. Ale zvládli to naši predkovia pred 100 rokmi, mali by sme to zvládnuť aj my v 21. storočí. Je tu len jeden – ale podstatný – rozdiel. Vtedy nebola ozónová diera, tragédia Černobil, hlinikáreň Žiar nad Hronom, priehrada Liptovská mara a iné vymoženosti tohoto sveta…

TROCHA HISTÓRIE
Prvá historicky doložená vetrová kalamita sa stala v roku 1898, ale podrobnejšie údaje o nej neexistujú. Lepšie zmapovaná je už tá z roku 1915 – kedy uragán zničil les od dnešnej Novej Polianky až po Tatranskú Lesnú a doteraz bola považovaná za najväčšiu. Víchrice a uragány úradovali aj v ďaľších rokoch – 1925, 1930, 1941…
Na záver – len pre ilustráciu, prikladám zopár fotografií kde je vidieť podobné polomy aj v histórii. Je len zaujímavé, že pri toľkých dobových pohľadniciach, ktoré v archíve mám, nie je žiadna, ktorá by zaznamenávala takúto udalosť. Buď to boli pre vtedajších fotografov nezaujímavé zábery, alebo jednoducho nechceli aby im to špatilo na fotografi – príjemnej spomienke na Tatry… ale to už je téma na iný článok. Nakoniec som predsa len jednu fotografiu objavil – prišla mi mailom. Neviem kto je jej autorom a koho žiadať o © copyright – tak by som sa chcel aspoň touto cestou poďakovať.

LINKY:
Ako pomôcť (991 x)
Ekologický prístup zalesňovania… (327 x)
Tatry nezomreli… (36 x)


Views Counter v.0.10 čítané 16846 -krát od 6293 čitateľov

Príbuzné články

komentáre 2

Pridaj komentár

Vaša E-adresa nebude zverejnená.Vyžadované polia sú označené *