V tomto príspevku sme trochu experimentovali… Ja a môj nový internetový známy — pán Ing. Oto Jalčovik. Práve jeho nadšené rozprávanie o ďalšej zmiznutej stavbe vo Vysokých Tatrách Vás pozývam čítať…
Chata Kamzík, krátko po svojom vzniku, niekedy po roku 1884.
Ako si pamätám na Chatu Kamzík.
Som ročník 1959. Narodil som sa a vyrastal na rovine, v Trebišove. Hory ma fascinovali ani neviem čím, asi tá zmena prostredia. Pravidelne na chatu sme chodievali celá rodina počas celých 60-tych rokov. Preto sú moje spomienky len útržkovité, ale pre mňa o to viac emotívne. Tú chatu a prostredie ako aj ľudí v nej som mal nesmierne rád. A na výlety som bol ako stvorený. To mi aspoň hovorí moja mama aj otec. Len čo som vyrástol z plienok, stačilo že otec zaštrngal kľúčmi od auta, a ja som okamžite vyštartoval do detskej izby kde bol pod posteľou môj nočník. A takto pripravený, čiže ja aj s nočníkom som už stál pod dverami, zatiaľ čo sa rodina balila. Toto mi svätosväte tvrdia rodičia a aj známi, ktorí tam s nami chodili. Dokonca keď sa vyrazilo už peši od Hrebienka na cestu k chate, ja som bol predvoj, samozrejme s nočníkom. Vraj si ma aj niektorí ľudia fotili. Malý blonďavý kučeravý s nočníkom na ceste medzi Hrebienkom a Kamzíkom. Má niekto takú fotku?.….Kúpim!
Chata Kamzík v čase svojho vzniku. Pohľad z južnej strany. Vľavo je vidieť kúsok Rainerovj chaty.
Prvý kontakt s chatou na chodníku si pamätám v mieste, kde chodník po poslednej miernej ľavej zákrute vchádza do lesa. Kúsok rovinka a náhle som zacítil tú charakteristickú vôňu z komína. Vôňu spáleného koksu. Toto si fakt dodnes pamätám. Keď sme spolu s manželkou v tých miestach, stále jej to pripomínam (už ju to omrzelo).
Potom ešte kúsok do lesa, odbočka v vpravo dole a už sa rysovali kontúry chaty. Zo súčasného rumoviska, torza, ktoré zostalo, sú rozpoznateľné schody, ktorými sa vstupovalo do chaty. Nasledovala malá presklená veranda, v ktorej bola krásna veľká mapa Tatier. Tá ma stále upútala. Myslím že podobná je v súčasnosti v Smokovskom Grande vedľa recepcie. Za verandou nasledovala vstupná chodba, ktorá oproti končila schodiskom na poschodie. Celá nadstavba bola drevená. A charakteristická bola pre mňa znova tá vôňa chaty. Neviem opísať vôňu, ale pamätám si na ňu. Vpravo od verandy bol výčap s bufetom. V lete boli stoličky aj vonku na malej teraske. Za bufetom bola kuchyňa. Medzi tým bola malá recepcia, t.j. len niečo na odkladanie kľúčov od izieb.
Po ľavej strane verandy začínala reštaurácia, nocľaháreň a potom nasledoval byt chatára. A tu je tiež o čom hovoriť. Kto ste poznali Pištu Iľka, chatára, viete o čom hovorím. Spolu s jeho manželkou, Tetou Želkou, dcérou Želkou, synmi Petrom a Igorom, to boli naši priatelia. Hlavne Peter a Igor, to boli šidlá, s ktorými pre mňa začali zlaté časy.
Poschodie si už pamätám matne, bývali sme hlavne u Pištu. Keď spomínam na ľudí v chate, vynára sa mi ešte meno (Michal?) Legutky.
Chata mala ideálnu polohu. Stretali sa tu turistické chodníky zo štyroch strán. Vtedy, v období odborárskej, t.j. masovej rekreácie tu bolo ľudí ako maku. Ale najviac som sa tešil na večer. Na to isté sa teším stále, keď tam zavítam. Hukot Studeného potoka. Z poschodia, z okien izieb, bolo vidieť medzi vrcholkami smrekov časť Obrovského vodopádu. Keby ste ho chceli vidieť teraz, musíte zájsť celkom do ľavého zadného kúta rumoviska. Je tam medzi lopuším zabudnutá lavička. Postavte sa na ňu, a ešte kúsok vodopádu, jeho vrchol, uvidíte. Raz darmo, aj les rastie.
Na chatu sa chodilo aj v zime. Na lyžiarske kurzy. Bratia boli na strednej škole, otec lekár ako dozor, tak sme tam boli celá rodina. Nezabudnuteľný zážitok mi ostal, a to si pamätám, keď sa na chate sledoval hokejový zápas ČSSR-ZSSR. Bolo to tuším ZOH v Grenobli 1968. Nandali im to vtedy tuším 2:0. Že chata ostala celá? Neviem či potom neboli nutné nejaké opravy.
A pre mňa „infantibusa“ z dolniakov, ktorý nevedel lyžovať, ostali len sane. Ale keďže boli len jedny, Peter kdesi vyhrabal vedro, a sánkoval na ňom. A Igor, keď už nenašiel nič vhodné, vbehol do chaty, zobral čašníkovi hliníkovú tácku, a sánkoval sa na nej. Cez celú lúku pred chatou, potom do lesa po žltej až k vodopádom. Prežili sme. Keby to dnes urobil môj syn? Strašná predstava.
Chata krátko pred rokom 1918. Už s pristavanou verandou na nových kamenných základoch. Tieto základy zostali dodnes.
Keď sa teraz po toľkých rokoch vraciam na tieto známe a mne srdcu blízke miesta, je mi všelijako. Vkročím až na rumovisko a vyroním slzu. Ale lúka, teraz Poľana, znova ožila. Vďaka Petrovi Petrasovi. Pozdravte ho prosím, keď s ním budete. Keď som tam, stále ho navštívim. Vzácny človek. Prehodíme pár slov, dám si jeho fantastický čaj, a horec, a potom zídem k potoku. Tam si sadnem na kameň a sedím. A nerozprávam. Len pozerám na vodu, do lesa, počúvam ten známy hukot, šum lesa, spev vtákov, a je mi úplne fantasticky. Manželku to privádza do nepríčetných stavov. A ja som v siedmom nebi. Dokázal by som takto relaxovať celý deň, a potom ďalší, a ďalší,… Nič ma tak nepostaví na nohy a nevráti vnútornú rovnováhu ako pobyt na týchto miestach.
A ešte jedna spomienka ma viaže k tejto chate. Možno je to osud a možno symbol. Keď som už bol vysokoškolák, a strašne sa mi cnelo za Tatrami, zašiel som jeden predĺžený víkend do Smokovca. Bolo to tuším v 83-ťom. Spal som u Iľkovcov v Podlese. Ráno som vyrazil, túlal sa po mne známych dolinách a večer sa vracal prespať. Samozrejme som zašiel na chatu. Vtedy už nebola. Na slastné oči som videl už len pováľané drevené poschodie. Foťák som nanešťastie nemal (alebo našťastie?). Po tom pohľade som sa potreboval opiť. Zašiel som preto na Bilíčku, k Paľovi Michelovi. A tam som narazil na chlapov z Lendaku, ktorí Chatu búrali. Spali na Bilíčke a cez deň rúcali Kamzík. Tak som s nimi aspoň bol prítomný na kare za Chatu Kamzík. A kto ste niekedy pili s chlapmi z Lendaku, iste viete, že kar bol fakt ako za 96-ročnou starenou. Oni chudáci ani poriadne nevedeli, čo búrajú.Už som v životnej etape, ktorá sa nazýva „cesta z kopca“. Občas mám blbú náladu, a vtedy premýšľam, že čo som v živote urobil už posledný krát. A ja viem, že posledný krát na Chate Kamzík som už bol. Pretože Kamzík už nie je. Ale tieto krásne hory tu sú, a budú naveky. A pre ne sa oplatí žiť a sem sa vracať. A ja viem, že v týchto horách som nebol posledný krát.
Ďakujem všetkým, ktorí to dočítali až sem.
(Ing. Oto Jalčovik)
Chata v čase správy Klubu československých turistov.
Na záver len doplním niekoľko relevantných odkazov:
Chata kamzík z knihy Od A po Z o názvosloví Vysokých Tatier (57 x)
čítané 14287 –krát od 4321 čitateľov
Spomienka ostala…
Ja som bol na Kamzíku prvýkrát v roku 1959 ako sedemročný a potom každý rok, pokiaľ tam ešte stál. Nezabudnem ako tam bolo vždy rušno.Doplním autora spomienky: ja si pamätám, že chata bola zásobovaná terénnym “gázikom”, jedným z tých, ktoré početne brázdili naše cesty. Dostal sa tam po terajšej (červenej) turistickej ceste z Hrebienka, ktorá bola donedávna uzatvorená A nakoniec niečo, v čom nemám celkom istotu: Myslím si, že na chate Kamzík sa nakrúcali niektoré scény z českého čiernobieleho filmu (Dovolená s andělem).Ak sa mýlim, tak ma opravte.
A ešte jeden návrh: Skúsme si niečo povedať napr. o hostinci, ktorý stál v Smokovci poniže Grandovej Taverny.Teraz tam stojí novinová búdka. Kam sa vlastne podel? Vlastne… to už bolo dávno.
som za — fotografie mám, ale informácií pomenej…
ak máte dostatok informácií tak smelo do toho…
–
film “Dovolená s Andělem” (1952) sa točil v Jizerských horách, pravdepodobne ste chceli napisat “Anděl na horách” (1955). Dej tohoto filmu sa odohráva prevažne v tatranských eteriéroch… či ale niečo točili aj v chate Kamzík — neviem (?)
Áno, názov toho filmu neviem presne, preto som aj váhal.Môže to byť aj “Anděl na horách”. Určite tam hral Marvan.Ale pamätám si iste scénu z tej chaty. Nebola dlhá, možno niekoľko desiatok sekúnd.Ešte sa mi “vrátila” pamäť: neviem, či v tom filme nebývali tí odborári v Morave, v Tatranskej Lomnici.Možno by to chcelo overiť v nejakej videopožičovni. To pre tých skalných…
Upresnenie príspevku č.4:
Zájdite na adresu http://www.cfn.cz/detail_film.php?2998 (418 x).
Tam si nalistujte položku Exteriéry. Niečo tam bude!
Ďakujem za link — bol som tam už dávnejšie, ale nič o chate Kamzík som tam nenašiel…
Prelistoval som knihu Jaroslav Marvan vypravuje (1975) — síce len povrchne — teda iba kapitolu, kde spomína na filmovanie v Tatrách. Pozrel som DVD Anděl na horách, no ani tam žiadna zmienka o Chate Kamzík.
Velmi pekna spomienka, ktoru som si z chuti precital… Vie niekto upresnit kde presne by som pozostatky tejto chaty nasiel? Ak som to spravne pochopil malo by to byt niekde medzi studenovodskym vodopadom a Rainerovou chatou niekde na cervenej znacke, alebo na modrej?
Zdravím Ťa, Peter,
Tvoj prepoklad je celkom správny, len ho trochu upresním, tak odzadu: Reinerova chata slúžila za slávy Kamzíka ako jeho sklad na uhlie.Inak povedané: Kamzík stál od nej asi 10 metrov. Ešte teraz tam vidno pôvodné skalné podložie stavby. Dnes sa to miesto oficiálne nazýva “Starolesnianska poľana”. Stopy po chate pomaly zakrýva zem…
Najvyššie položená úzkorozchodná záhada?
Dnes som čírou náhodou zablúdil na dole uvedenú adresu. Netýka sa Chaty Kamzík ale železničných tratí na Slovensku. Samozrejme, že nie sú vynechané ani úzkorozchodné železnice vo Vysokých Tatrách.Ale tá jedna, či dve o ktorých chcem hovoriť sú, či vlastne (Zmiznuté stavby) boli mimoriadne zvláštne.
Poďme teda k veci — a to na Skalnaté Pleso: Autor článku najprv dôsledne opisuje a aj rozkresľuje úzkorozchodnú, pomerne krátku trať, ktorá bola určená na prepravu ťažkých technologických dielov z hornej stanice visutej lanovky na Astronomický ústav SAV a podobne. Tá služila donedávna pre potreby astronómov ale iste aj na účely údržby lanovej dráhy. No to nie je všetko v tejto lokalite. Poďme ešte vyššie: kto si pamätá, že na pravom úbočí Skalnatého Plesa, v podstate pod Huncovským štítom bol do nejakého času (asi do r.1970) na koľajniciach (!) stredne veľký železničný, nákladný vagón? Bol uchytený o lano, čiastočne pohyblivý po koľajniciach, kolmo na vrstevnice. A na čo tam bol tento nezmysel? Možno pomôžem autorom spomínaných článkov. Tá hľadaná “úzkorozchodná železnička” bola zrejme aparatúra na napínanie nejakých lán alebo vodičov. Do úvahy prichádza ako prvé vysokonapäťové trojfázové vedenie, ktoré smeruje na Lomnický štít a v spomínanom mieste má posledné podpery. Druhá, menej pravdepodobná možnosť by svedčila o napínaní lán akejsi malej servisnej lanovky, ktorá bola tiež pred časom zavesená nad samotným Plesom.
Dnes už tento vagón — monštrum — nestraší v úbočí. Zrejme odviedol kus poctivej práce.Zostalo po ňom len pár hrdzavých stôp a veľká otázka: Čo tam robil?
Uvítal by som, keby sa našiel niekto, kto vie o pôvode a poslaní tohto exponátu.A pre skalných nakoniec adresa: http://rail.sk/arp/slovakia/history/h253.htm
Mám fotografie z demolácie základov chaty Kamzík, ktorá sa uskutočnila v auguste 2006.
… a ste ochotna ich poskytnut na zverejnenie na tomto blogu? … pripradne napisat ku nim komentar? a to cele zadarmo? ;-)
Pre Vierku
podporujem Orla: Vierka zverejnite tie fotografie tu tomto Blogu. Môžu byť veľmi zaujímavé .
Zdravim … krásný článek, a co se stalo, že bylo nutné chatu Kamzík zbourat? Nikdo se o ní nestaral a zchátrala? Nebo snad vyhořela? Chalupy na takto frekventovaných místech snad končí jen nějakou nešťastnou tragédií ne?
Mate pravdu Michal
Práve som sa vrátila z liečenia v Tatranskej Kotline. Boli sme sa pozrieť na Hrebienok a chcele som si pozrieť Kamzík. S ľútosťou som konštatovala, že už je iba v mojich spomienkach. Zastavili sme na Rainerovej a potom na Bilíkovej chate a spomínali. Boli sme tam ako vysokoškoláci v roku 1963. Nikto z pacientov si na ňu už nepamätal, asi si mysleli, že mi už pamäť neslúži. A tak som si ju teraz doma vyhľadala. A tiež pozrela staré fotografie z mladých liet.
Chatu Kamzík si pamätám ešte ako chlapec, kedy som s rodičmi začal chodiť do Tatier, nejako v roku 1974. Viem že fungovala , bolo tam rušno doslova virvar. Že existovala aj nejaká Rainerka, tom som ani nevedel, zrejme vtedy slúžila iba ako šopa. Neviem prečo bolo chata Kamzík zrušená, iba si pamätám jedného leta , že už tam boli iba rozvaliny. Veľká škoda , lebo bola naozaj pekná a určite aj užitočná.Myslím si , že na poľskej strane Tatier by niečo takéto nedopustili a ešte by z toho urobili atrakciu s reklamami možno až v Gdaňsku. Aspoň tie kamenné základy tam mohli nechať na pamiatku. Apropos, komu bol potrebný z nich kameň ?… Tatrám by pomohlo žiaľ asi len to , keby sa hranica Poľska z Oravy, Liptova a Spiša posunula, tak cca 20 km južnejšie.
Chatu Kamzik si nepamatam,som 79 rocnik.Ja som vlastne ani nevedel ze takato chata bola v Tatrach.Este ze je ten internet.A je mi to velmi luto,ze som ju nepoznal,lebo podla fotiek musela byt velmi pekna.Som z juzneho Slovenska,Tatry velmi milujem a vsetky Tatranske chaty mam pobehane.Aj teraz tam pojdem aspon na predlzeny vikend a hned sa pojdem pozriet,kde bola chata Kamzik.
Ady mate pravdu,20km by stacilo.My si tu nevieme nic vazit.Vsetko treba znicit,lebo niekomu s toho klapne nieco do vacku.Aj ta visuta lanovka na Skalnate pleso?Vsak to bola prva lanovka na svete a vazime si to?Nie,my to znicime,lebo tam niekomu asi zavadzalo.Smutne!