(pokračovanie 1. časti) V roku 1905 bol Gustav Hoepfner požiadaný ministerstvom hospodárstva, aby vypracoval plán na rozvoj štátnej kúpeľnej osady – Tatranská Lomnica. Rozhodol sa, že tu postaví podobný veľkolepý hotel, ako v Starom Smokovci. Priviedol silného investora, Medzinárodnú spoločnosť jedálenských a lôžkových vozňov – Wagons Lits Cook z Bruselu. Bol presvedčený, že je to jediná európska spoločnosť svojho druhu, ktorá dokáže zabezpečiť Tatrám medzinárodný cestovný ruch. Projektom hotela poveril svojho brata Quida. Pod jeho vedením postavili v roku 1904-1905 Palota Szalló (Palácový hotel) – dnešný Grandhotel Praha. Týmto vytvoril Hoepfner ďalšie stredisko pre celoročný pobyt návštevníkov. Takmer v tom istom čase mal Hoepfner podiel na tom že Uhorský štát odkúpil od grófa Jozefa Szentivániyho Štrbské Pleso. Aj tu sa rozhodol vybudovať luxusný hotel a opäť dal stavbu do prenájmu spoločnosti Wagons Lits Cook a nechal postaviť tretí moderný Grandhotel (neskôr Kriváň, dnes súčasť komplexu hotelov Kempinski). Chybou spoločenskej štruktúry vtedajšieho Uhorska a byrokracie, na ktorú Francúzi a Belgičania neboli zvyknutí, sa toto partnerstvo po dvoch rokoch skončilo (bližšie podrobnosti nepoznám). Do roku 1914 boli Vysoké Tatry nepochybne na vrchole. Prežívali rozkvet v cestovnom ruchu. Prvá svetová vojna priniesla však všeobecný úpadok, ktorý zasiahol aj Vysoké Tatry. Rakúsko-Uhorsko zaniká a Hoepfner akoby strácal pevnú pôdu pod nohami. Ocitá sa vo svete, ktorý mu začína byť cudzí a s ktorým sa nikdy nestotožnil. Venuje sa väčšinou už len Karpatskému spolku. Investícií je čoraz menej a energický Hoepfner nenachádza uspokojenie a možnosti realizácie. Po vzniku prvej Československej republiky začína pociťovať s príchodom nových ľudí do Tatier, že je tu cudzincom. On, ktorý vybudoval a financoval tri grandhotely a dve elektrifikované dopravné zariadenia zostal akoby bez financií nakoľko spoločenskými udalosťami sa narušil celý finančný systém pričom jeho banka síce nestratila ani korunu, ale svojou konzervatívnou politikou ani nezískala. Hoepfner bol pôvodom Nemec vyštudovaný v Budapešti. Politické a spoločenské zmeny po roku 1918 a noví prišelci mu asi dali jasne najavo kto tu bude odteraz pánom. S touto zmenou pravdepodobne nebol stotožnený. Zrejme aj toto bol dôvod prečo sa o ňom veľmi nepíše (?). Jeho srdce patrilo Vysokým Tatrám. Miloval ich. Ako bankár bol údajne značne konzervatívny, až skostnatený, no k Tatrám bol stále veľkorysý a naďalej si počínal priekopnícky. Novej potrebe sanatórnych zariadení vyšiel v ústrety prestavbou domov Csákyho (starý hotel Tatra) a Scepusie (nestojí) na Tatranské sanatórium. Stratu doterajšej návštevníckej klientely riešil zvýšenou aktivitou pri propagácii Tatranských kúpeľov v Budapešti, Breclavi (Breslav), Krakove atď. Hnala ho túžba získať novú klientelu. Prostredníctvom Karpatského spolku organizoval rôzne veľké akcie, zájazdy, preteky a pod. Znovu si počínal pre neho typickou smelosťou a s prezieravosťou. Zaviedol medzinárodné týždne zimných športov v prvej polovici januára a medzinárodné majstrovstvá v tenise v septembri. Rovnako podporil zriadenie centrálnej kancelárie cestovného ruchu Karpatského spolku v Starom Smokovci. Hoepfner bol sústavne v obrovskom pracovnom nasadení. Nikdy sa nešetril. Bol prvý a posledný v úrade a pracoval do neskorej noci čo sa mu nakoniec vypomstilo. V jeho 55. roku života, ho zastihla prvá srdcová príhoda, z ktorej sa síce zotavil, ale po nej čoskoro nasledovala druhá. Namiesto toho, aby trochu poľavil, naďalej aktívne pracoval tak ako predtým a nešetril sa. Jeho tvorivá sila bola podlomená. A preto jeho posledné roky života už neboli natoľko úspešné. Mal vnútorný cit pre rodinný život, v roku 1904 si vzal za ženu dcéru úradníka Farkas Székel – Lenke, s ktorou mal dvoch synov a dcéru – ktorým s najväčšou starostlivosťou zabezpečil výchovu a ktorým bol mimoriadne nežným a obetavým otcom. Synovia mali pokračovať v jeho práci, preto nechal jedného vyštudovať cestovný ruch a druhého ekonomiku. Jeho starší syn nakoniec pracoval po jeho boku v Starom Smokovci. Hoepfner sa ešte pred zánikom monarchie angažoval vo verejnom živote bez toho, aby túžil po poctách. Niekoľko desaťročí bol členom mestskej rady, členom rôznych úradných komisií, zastával čestné posty v mnohých hospodárskych zoskupeniach, spoločnostiach, korporáciách, bol členom predstavenstva v mnohých podnikoch. V spoločnosti bol neobyčajne veselý duchaplný a zábavný. V osobnom živote bol vľúdny prívetivý a ochotný. Mal pochopenie pre každú hodnotnú prácu. Vedel si dobre vybrať blízkych ľudí – spolupracovníkov od ktorých však vyžadoval rovnaký pracovný výkon, ako podával on sám. Až v posledných rokoch bol voči novým nadchádzajúcim zmenám nedôverčivý a odmietavý. Hoepfnerovi sa podarilo uskutočniť naozaj revolučné diela, ktoré majú trvalú hodnotu dodnes. Rozmach cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách bol prínosom pre všetkých obyvateľov tatranského regiónu. Grandhotel sa stal modelom v aj v ďalších tatranských osadách. Pôsobenie Hoepfnerovcov vo Vysokých Tatrách bolo základom prosperity, ktorú dodnes prináša cestovný ruch vo Vysokých Tatrách obyvateľom celej Popradskej kotliny a zasahuje aj do ostatných častí Spiša až po Levoču, v minulosti až po Budapešť. Hoepfner bol jeden z najväčších chlebodarcov v tatranskom regióne. Preto si zaslúži, aby jeho meno v dejinách Spiša, ale najmä užšieho tatranského regiónu neupadlo do zabudnutia.
Gustáv Hoepfner ml. – bankár, priemyselník, národohospodár a milovník Tatier (*12.4.1872 Levoča / + 8.4.1932 Budapešť)
Lit.: Turistik, Alpinizmus, Wintersport, 6.roč./č.4-5, 1932