Meno Hoepfner dnes vo Vysokých Tatrách pozná málokto. Pripomína ho hádam len jazzová kaviareň v hoteli Smokovec – pôvodne Hoepfnerov dom. Kto to bol a čo všetko pre rozvoj Vysokých Tatier urobil sa v skratke dočítate na nasledujúcich riadkoch… V prvom rade si urobme poriadok v menách:
- Gustáv Hoepfner st. – obchodník, hospodársky pracovník, redaktor časopisu Zipser Bote (*20.12.1833 Annaberg-Buchholz, Nemecko / +31.10.1900 Viedeň – pochovaný v Levoči) 1860 – obchodník v Spišskom Podhradí 1864 – obchodník v Spišskej Novej Vsi viedol Zipser Credit Bank
- Quido Hoepfner – architekt a staviteľ (*23.8.1868 Spišské Podhradie / +26.2.1945 Budapešť) 1891 – diplom na Vysokej škole technickej v Budapešti – študoval architektúru
- Gustáv Hoepfner ml. – bankár, priemyselník, národohospodár a milovník Tatier (*12.4.1872 Levoča / + 8.4.1932 Budapešť)
- Elza Hoepfner – podrobnosti neznáme…
Gustáv Hoepfner st. sa narodil v Krušných horách v meste Annaber-Bucholz. Bol to saský Nemec, ktorý prišiel do Levoče v roku 1860. Viedol tu cirkevnú pokladňu a zaviedol cirkevnú sporiteľňu. Neskoršie sa stal riaditeľom Spišskej kreditnej banky (okrem iného financovala aj stavbu hotela Lomnica z roku 1893) a založil noviny Zipser-Bote (Spišský posol). Stal sa dôležitým činiteľom pri spriemyselňovaní Spiša a pri nadväzovaní obchodných stykov. Jeho manželka Hermína Maurer mu porodila tri deti: synov Quida, Gustáva a dcéru Elzu. V roku 1900 Gustáv Hoepfner st. zomrel. Bol považovaný za jednu z najvýznamnejších národohospodárskych kapacít vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Dva roky po jeho smrti povolala Spišská kreditná banka jeho syna – tiež Gustáva – z Budapešti domov, aby prevzal prácu po otcovi a využil jeho i svoje skúsenosti na ďalšie zlepšovanie hospodárskej situácie Spiša. Gustáv Hoepfner ml. mal ukončené gymnázium v Levoči a absolvoval jednoročný obchodný kurz v Budapešti. Desať rokov pracoval v bankovníctve, kde za ten čas získal dokonalú prax aj vďaka častým úradným cestám po celej krajine aj cudzine. Hoepfner ml. mal obchodnými stykmi s cudzinou podporiť priemysel a prinášať tak na Spiš kapitál. Nakoľko bol veľkým milovníkom Tatier, jeho najväčšie ambície mierili do podnikania práve tu. V tých časoch (1902) boli všetky stavby prevažne z dreva a využívali sa len dva mesiace v letnej sezóne. V zimnom období boli neobývateľné. Tak to vyzeralo vo všetkých tatranských osadách. Kvalitnejšie prístupové cesty končili na severe v Novom Targu a na juhu v Poprade. V oblasti Vysokých Tatier bola vybudovaná len tzv. Turistická cesta (Štrbské Pleso – Tatranská Kotlina). Príchod bol možný len povozmi. Hoepfner si uvedomoval, že návštevník v Tatrách môže pobudnúť najviac 8-10 týždňov v letných mesiacoch. Po zbytok roka krása Tatier slúžila iba horárom a drevorubačom. Túto skutočnosť sa snažil zmeniť. Preto sa rozhodol v týchto podmienkach vybudovať veľký hotel, ktorý by fungoval aj v zimnom období a udržal tak turistický ruch po celý rok. Na uskutočnenie tohto plánu mal všetko. Peniaze, styky a dobrých priateľov. V tomto jeho úsilí mu najviac pomohol brat Quido – architekt, švagor Dr.Arpád Nagy – právnik a tiež Dezider Reichart, ktorý bol rovnako veľkým stúpencom jeho plánov. Táto trojica – triumvirát, mu vždy v práci veľmi pomohla. Spoločne vytvorili niekoľko diel, ktoré mali pre vývoji Vysokých Tatier epochálny význam. V prvom rade to bola stavba hotela Nagy Szalló (Veľký hotel) – dnešný Grandhotel v Starom Smokovci. Projekt veľkolepého hotela si objednal u svojho brata Quida Hoepfnera. Ten pravdepodobne na základe veľkej zákazky založil spolu s architektom Gézom Györgyim ateliér a spoločne vypracovali projekt hotela (o tomto združení prinesiem článok neskôr). Teda v roku 1904 bol hotel z dielne architektov Géza Györgyi (53-ročný) a Quido Hoepfner (36-ročný) dokončený (1903-1904) a na prelome rokov 1904/05 sa v ňom uskutočnila prvá zimná sezóna. Táto udalosť bola veľmi dôležitá, nakoľko umožnila návštevníkom zotrvať vo Vysokých Tatrách počas celého roka. Hotel bol po architektonickej stránke veľmi krásny. Bol vybavený elekrickým osvetlením, centrálnym kúrením a vodovodom. Stavba dala základ novej etape rozvoja turistického ruchu vo Vysokých Tatrách. V dobovej tlači sa písalo o kolosálnej stavbe, ktorá začína vábiť cudzincov zo zahraničia a to nie len pre krásu Tatier, ale aj pre obdiv jej samotnej. Návštevníci boli teda nielen milovníci prírody, ale aj obdivovatelia architektúry. Prirovnávali ju k rovnocenným stavbám vo Švajčiarsku a Rakúsku. Grandhotel bol prvou budovou, ktorá ponúkala komfort porovnateľný so stavbami v Alpách. Bol to veľkolepý a moderný hotel. Bol natoľko príťažlivý, že sa tu stretávali odborníci, aby ho študovali. Vďaka celoročnej prevádzke hotela začína aj príchod zimných turistov. Tu niekde siahajú tatranské počiatky lyžovania, korčuľovania, sánkovania a hokeja čím sa Starý Smokovec stáva turistickým centrom zimných športov. Kvôli propagácii pozval Gustáv Hoepfner ml. do Tatier slávneho maliara Álp, ktorým bol Edward Theodore Compton (viac…). Compton tu urobil okolo 60 akvarelových malieb. Z toho asi 30 bolo uverejnených v časopise Leipziger Illustrirte Zeitung. Súbor obrazov bol jedným z najkrajších umeleckých diel, ktoré propagovali Vysoké Tatry v cudzine. Ďalšou oblasťou kde sa Hoepfner významne zaslúžil o rozvoj Vysokých Tatier bola doprava. Túžil po spojení tatranských klimatických kúpeľov s Košicko-Bohumínskou železnicou. V spojení s popradským priemyselníkom Kriegerom priniesli do Tatier vynález – elektrický autobus, tzv. Omnibus. Bol to drevený vagón poháňaný elektrickým napätím. Tento elektro-autobus premával z Popradu do Starého Smokovca len jeden mesiac v roku 1905. Okrem množstva problémov a detských chorôb zažil Omnibus aj jedno osudové stretnutie. Na trase totiž premával spolu s vozmi ťahanými konským záprahom. Stalo sa, že koč s arcikňažnou Kotildou sa pri jednom takomto stretnutí s elektro-busom splašil a skoro prevrátil. Následne úrady zakázali túto dopravu ako nebezpečnú. Hoepfner ml. bol húževnatý muž, ktorý sa nedal odradiť a zastrašiť drobnými neúspechmi. Výhody nového druhu dopravy boli zrejmé. Bolo len potrebné sa vyhnúť koňom a povozom. Hoepfner pracoval tak dlho, kým sa mu nepodarilo vytvoriť s budapeštianskou mestskou sporiteľňou spoločnosť, ktorá financovala vybudovanie elektrickej dráhy do Vysokých Tatier. A tak už v roku 1908 (práve pred 100 rokmi!) bola vybudovaná trasa z Popradu do Starého Smokovca a súčasne aj pozemná lanovka na Hrebienok (!). Neskôr v rokoch 1911-12 dobudovali aj priečnu trasu – Tatranská Lomnica-Štrbské Pleso. Význam pozemnej lanovky na Hrebienok dokazuje aj nasledovný dobový prepočet. Pri prepočítavaní výnosu tejto investície bol predpokladaný ročný objem prepravy – 20 000 cestujúcich. Toto číslo mnohí označovali ako prehnané a za maximum považovali len 5 000 prepravených osôb. Skutočnosť bola taká, že v prvom roku prevádzky lanovka previezla 40 000 cestujúcich! Grandhotel a tatranská železnica pozdvihli Vysoké Tatry zrazu medzi medzinárodné strediská cestovného ruchu. Vynikajúce spoločenské a športové zariadenia urobili Starý Smokovec strediskom medzinárodného cestovného ruchu a mondénneho života. Starý Smokovec sa stal letným aj zimným, medzinárodným strediskom cudzineckého ruchu. Starý Smokovec bol pojem známy v celej Európe. (pokračovanie nabudúce)